K myšlienkam liberalizmu a slobody sa dostal v krajine, ktorú považoval za socialistickú. Dva roky bol členom uruguajskej vlády, neskôr viedol centrálnu banku. S odstupom rokov považuje čas strávený v týchto funkciách za zabitý. Hlavným zmyslom jeho práce sa stalo vysvetľovanie toho, že len slobodná spoločnosť je kľúčom k prosperite. RAMOND DIAZ, podpredseda prestížnej Mont Pelerin Society, združujúcej svetovú elitu liberálnych ekonómov, filozofov a intelektuálov, je presvedčený, že boj o slobodu sa nikdy neskončí. Napriek rozširovaniu intervencií štátu do ekonomiky nabáda k tomu, čo sa stalo jeho životným poslaním - presviedčať, vysvetľovať, argumentovať.
Ako sa človek z Latinskej Ameriky dostal do svetovej elity liberálov a liberálnych ekonómov?
„Pravdu povediac, k myšlienkam liberalizmu a trhovej ekonomiky som bol úplne ignorantský. Na univerzite nám v tejto súvislosti povedali len toľko, že tento fenomén sa viaže len k 19. storočiu a patrí tak minulosti. Mne to nestačilo. Na vlastné oči som videl obrovskú byrokraciu vo svojej krajine a uvedomil som si, že svojím charakterom to bola fakticky socialistická ekonomika. Vtedy som sa cítil so svojimi názormi úplne osamelý, nepoznal som nikoho, kto by uvažoval podobne. Potom som sa dozvedel o Mont Pelerin Society, stretol som sa s niekoľkými ľuďmi, ktorí ma neskôr pozvali na svoje stretnutie. Bol to pre mňa úplne nový svet. To ma zmenilo. Keď som sa potom dostal do vlády, uvedomil som si, že tie dva roky, ktoré som tam strávil, bol len zabitý čas.“
Prečo?
„Pochopil som, že hoci by sme aj robili kroky smerujúce k väčšej slobode ľudí, slobodnejšej ekonomike, nemali by zmysel, pokiaľ by ľudia nemali pre ne pochopenie a nevedeli by, kam smerujeme. Preto som sa rozhodol vydávať ekonomický magazín.“
To bolo v roku…
„… moje rozhodnutie vydávať časopis padlo 26. októbra 1970.“
Ako že si tento dátum pamätáte tak presne?
„Pamätám si to preto, lebo to bol významný deň v mojom živote. Zhodou okolností je to dátum narodenia jedného z mojich detí. Bol som doma a vtedy som si uvedomil: bol to len zabitý čas, premrhal som dva roky svojho života. Pochopil som, že mojou úlohou musí byť presviedčanie, názorné vysvetľovanie, ktoré by ľuďom pomohlo pochopiť základné súvislosti. Bol som vyštudovaným ekonómom a právnikom a chcel som sa dozvedieť niečo viac o politickej filozofii, histórii. Nikdy predtým som si nepomyslel, že hlavný súboj treba zviesť na tomto poli, nie z kresiel členov vlády. Bolo treba vysvetľovať, čo trh a trhový mechanizmus znamená pre ľudí, ich životnú úroveň… V ten deň, keď som si toto všetko uvedomil, začal som si zháňať knihy, štúdie. Prvé číslo môjho magazínu sa objavilo na trhu v januári 1971.“
Splnila táto zmena vaše očakávania?
„V čase, keď magazín začal vychádzať, bol to mesačník a robili sme ho veľmi, veľmi amatérsky. Podarilo sa mi však dať dokopy kvalitnú skupinu ľudí. Keď sa potom časom dostal na trh, prišli za nami ďalší, ktorí povedali: Keby ste chceli vydávať tento magazín ako týždenník, urobte to. Podporili nás, my sme najali profesionálnych žurnalistov. Dnes je to týždenník s jedným z najväčších nákladov v krajine a najmä silným vplyvom na mienku ľudí. Túto ‚kariéru‘ som musel prerušiť až na začiatku deväťdesiatych rokov, keď som sa stal guvernérom centrálnej banky. Po mojom odchode z tohto postu som sa opäť k novinám vrátil, no teraz už píšem len komentáre.“
Máte pocit, že sa vám podarilo presvedčiť ľudí, žijúcich v ekonomike, ktorú ste sám označili ako socialistickú, aby tlačili na svojich politikov a žiadali viac slobody?
„Myslím, že áno. Osemdesiate roky boli veľmi zvláštne. Videli sme, čo v USA robil prezident Reagan. K ľuďom sa začali dostávať myšlienky Friedmana, Hayeka. Každý týždeň sme ich prinášali na našich stránkach, kúsok po kúsku. Ľudia začali vnímať ekonomiku osobnejšie.“
Zmenilo sa niečo aj v politike?
„Došlo síce k určitej liberalizácii, ale určite to nebolo to, čo sme očakávali alebo čo by sme chceli. Socializmus ostal prakticky aj naďalej ekonomickým náboženstvom politikov, ktorí neprestávajú šíriť osvedčený populizmus, podľa ktorého štátni byrokrati myslia na blaho všetkých ľudí, kým podnikatelia rozmýšľajú iba o svojich bankových účtoch. Nemôžem povedať, že zmena bola nejako oslnivá. No myslím si, že naša osveta mala významný podiel na šírení myšlienok slobody. Veľa ľudí odišlo na štúdium do Spojených štátov a dnes sú pojmom vo svojej oblasti.“
Centrálni bankári dnes nepatria medzi veľkých advokátov myšlienok liberalizmu. Neboli roky strávené na čele takejto inštitúcie podobným mrhaním času, ako to bolo vo vláde?
„Povedal by som boli, ale nie tak, ako vo vláde. Centrálna banka je jeden z hlavných pilierov hospodárskej politiky štátu, hoci viacerí v nej vidia niečo ako nedotknuteľnú ‚posvätnú kravu‘. Ako jej guvernér som zviedol tvrdý súboj v parlamente. Mali sme veľa zlata v našich devízových rezervách, ktoré neprinášali žiadny úrok. Keď sa mi podarilo presvedčiť parlament, aby sme to zmenili, výsledok k dnešnému dňu prekračuje zisk 150 miliónov dolárov. Bola to pozitívna zmena aj pre celý bankový sektor. A podobne sme pomohli aj ďalším zmenám v ekonomike.“
Aj napriek tomu stála táto skúsenosť za to, aby ste odišli od práce, kvôli ktorej ste nechali veľkú politiku?
„Nie, to si nemyslím. Vo svojom živote som urobil dve veľké chyby - dvakrát som odišiel do verejného sektora. Po každej z nich som bol pritom presvedčený, že najdôležitejšie zo všetkého je vysvetľovanie a presviedčanie ľudí o nevyhnutnosti politickej a ekonomickej slobody ako jediného predpokladu k blahobytu celej spoločnosti. To raz určitie prinesie ‚dividendy‘.“
Keď sa dnes pozriete na politickú mapu sveta, nemáte pocit, že mu vládnu politici, ktorí majú ďaleko od myšlienok slobody a sú skôr sociálnymi inžiniermi snažiacimi sa projektovať údajný blahobyt pre celú spoločnosť?
„Politici cítia, že presadzovať tieto myšlienky nie je v súlade s ich osobnými záujmami. Celkom určite dokážu pochopiť, že by to znamenalo vzdanie sa veľkej časti ich súčasnej moci, čo určite nechcú. Som presvedčený, že nenastane situácia, ktorá by pre advokátov slobody znamenala vytúžený konečný stav, ale boj o slobodu bude zvádzaný donekonečna. Pozrite sa na príklad Spojených štátov alebo Veľkej Británie, kde po určitých ústretových krokoch vlády došlo k úplne opačnému trendu. Súboj o slobodu nevedie priamočiarou cestou k vrcholu.“
Nepripadá vám trochu kuriózne hovoriť o ekonomickej slobode vo východnej Európe, v krajinách považovaných za vážnych kandidátov na vstup do Európskej únie, v ktorej sa intervencia štátu takmer v každej oblasti života považuje za samozrejmosť?
„Áno a je mi to úprimne ľúto. To však neznamená, že tu nie sú alebo nemajú byť ľudia, ktorí budú o slobodu bojovať. Pád komunizmu nespôsobila nejaká nepriateľská filozofia, ale zlyhanie systému plánovaných a regulovaných ekonomík. To, že dochádza k návratom ideí silného štátu a rozširovaniu siete regulácií, by určite nemalo znechucovať ľudí úprimne sa snažiacich o znovuzískanie stratených slobôd jednotlivcov.“
Po páde komunizmu očakávalo veľa ľudí, že prechod z centrálne plánovanej na trhovú ekonomiku bude pre nich znamenať priblíženie ich životnej úrovne k životnej úrovni Západu. Nič také sa nestalo, pre veľa ľudí znamenala ‚transformácia‘ ešte zhoršenie ich situácie. Sú presvedčení, že je to práve kapitalizmus, ktorý to spôsobil. Ako by ste agrumentovali v tomto prípade?
„Predovšetkým by som im ukázal, že nemajú pravdu, že pádom komunizmu získali niečo, čo nemá hodnotu vyjadriteľnú v peniazoch. Ich deti majú dnes neporovnateľne väčšie možnosti ako ich rodičia pred rokmi a už len táto možnosť dáva ľuďom veľa. Netreba zabúdať, že ľudia u vás nie sú Američania alebo príslušníci iného národa, ktorého bohatstvo bolo tvorené dlhé desaťročia v podstatne slobodnejších podmienkach, že za ich dnešným bohatstvom sú predovšetkým roky tvrdej práce. Bolo by naivné čakať, že štátny dirigizmus či socializmus padne rýchlo ako Berlínsky múr. Súboj o slobodu trvá roky a nebýva záležitosťou len jednej generácie.“
Poukazovanie na údajné nedostatky ekonomicky slobodnej spoločnosti a presvedčenie, že štát dokáže tieto nedostatky odstrániť viedlo v posledných rokoch k nebývalému rozšíreniu myšlienky tzv. tretej cesty ako kombinácie štátu blahobytu a výhod trhovej ekonomiky…
„Myšlienka tretej cesty nie je vôbec nová. Pokiaľ sa nemýlim, bolo to Švédsko pred 40 - 50 rokmi, ktoré sa touto cestou vybralo. Táto cesta sa však ukázala ako neschodná. Tretia cesta ako systém neexistuje, je to len iný názov na obhajobu direktivizmu štátu. Štát je dôležitý na fungovanie spoločnosti, hoci niektorí extrémni libertariáni spochybňujú aj toto tvrdenie. Štát však potrebujeme ako garanta vynútiteľnosti práva.“
Myslíte si teda, že tretia cesta v skutočnosti vedie do tretieho sveta?
„Presne tak. Nehovorím, že vo veľmi krátkom čase, ale vedie jednoznačne týmto smerom. Rozsahom štátu, daňovým zaťažením má Švédsko určite bližšie k tretiemu svetu ako ktorákoľvek iná krajina západnej Európy. Žiadne dôvody, ktoré obhajujú tretiu cestu, nie sú pravdivé. Každá regulácia, na ktorú sa podujme štát z pozície sily, je reguláciou v prospech regulátora, nie v prospech regulovaných. Bez ohľadu na to, čo je oficiálne prezentované ako ušľachtilý zámer.“
MICHAL NALEVANKO
FOTO SME - ĽUBOŠ PILC
