sť však vytvárajú ideálne podhubie na verbovanie mladých európskych Arabov do zločineckých skupín. Vlna imigrantov z ázijských a afrických krajín v Európe nadobúda na sile a rozsahu. Dosiaľ predstavovali ekonomický problém - strach z terorizmu je niečo nové.

Zvláštnou kapitolou je potom Balkán, dejisko poslednej vojny v Európe. Politici, ktorí ju rozpútali, zneužívali národné a náboženské cítenie Balkáncov. Oživili sa stáročné historické krivdy. Zvlášť Srbi sa označili za tých, čo chránia výdobytky civilizácie pred rozpínavým islamom. A medzi prvými budovami, ktoré horeli, boli mešity.

Bosna, Albánsko, Kosovo, Macedónsko - to sú štáty a provincie s významným počtom moslimov. Ide o Európanov, ktorí síce ctia niektoré zvláštne tradície, neuznávajú však ani šaríu, ani džihád. Ale vojna a bieda urobila túto oblasť zvlášť zraniteľnou proti medzinárodnému zločinu, obchodu s drogami a ľuďmi. V čase vojny a navyše pri embargu USA na dovoz zbraní Bosna prijímala pomoc arabských štátov. Srbský minister vnútra tvrdí, že bin Ladín má „dve základne v Bosne, dve v Kosove a je zastúpený aj v Albánsku“.

Vlády Bosny i Albánska to odmietajú - otázkou je, či sú dosť kompetentné dávať záväzné vyhlásenia o tom, čo je a čo nie je v ich ťažko skúšaných krajinách. O tom, že Al-Kajdá, bin Ladínova medzinárodná sieť, má bunky v Bosne i Albánsku, hovoria i západné spravodajské zdroje. V svetle posledných udalostí sa ukazuje, že vojna v Juhoslávii sa svetu môže pomstiť aj iným, netušeným spôsobom.