mohli šliapať naplno, rozpustil ju. Odvtedy sa meno hudobníka objavuje za mnohými filmovými, divadelnými a hlavne hudobnými projektmi. Je ich toľko, že zatiaľ vyhlásil ročnú pauzu aj v novej kapele Neuropa.
Raz do roka robí z rodného Trenčína stredoeurópske centrum súčasnej hudby. Nadovšetko rád sa prechádza prázdnym areálom výstaviska, kde ešte deň predtým hučal festival Pohoda a vychutnáva ohromnú energiu, ktorá na mieste ostala. Michal Kaščák.

Leto s Pohodou sa dávno skončilo a vy ste sa až teraz vrátili z dovolenky na Slovensku. Čo ste prešli a čo ste videli?
Bol som v Bardejovských kúpeľoch a pri tej príležitosti som pochodil celé okolie - drevené kostolíky aj naše rodiny, keďže môj otec pochádza z Prešova, dedko od Bardejova a Natáliina (manželka - pozn. red.) rodina je tiež z východu. Inak, mal som to šťastie, že som pochodil takmer celé Slovensko. Vyštudoval som geografiu s matematikou, spoznal som miesta, kde sa turisti nevyskytujú. Snažím sa všímať si všetko.
Pobehujete s geologickým kladivkom v ruke a ťukáte do skál?
Tak som chodil, len keď sme mali na geografii terény. Keď sme preberali napríklad oblasť pedosféry, hrabkali sme sa v zemi... Teraz sa pozerám skôr na pamiatky, hrady a, samozrejme - na prírodu, hory.
Verejne ste veľmi aktívny - ale čo súkromie? Chránite si ho podobne ako slovenské osobnosti?
Nemám pocit, že ide o chránenie. Súkromie si nijako výnimočne nestrážim, ale ho ani nikomu nepodsúvam. Niekedy sa čudujem, s akou ľahkosťou ľudia rozprávajú veci, ktoré by mali ostať intímne. Občas mi to pripadá, že osobnosti s tými intímnosťami obvolávajú médiá.
Ako sa žije v Modre?
Fantasticky. Mám veľmi dobrých susedov, ktorí robia výborné víno, a to víno zbližuje ľudí - ale nielen takí sú výborní susedia. Teraz, keď sú burčiaky a mladé vína, chodí sa koštovať od jedného k druhému. Potom, keď je víno staršie, chodí sa koštovať, aké bude, a potom sa celý rok utvrdzujeme, že naozaj chutí tak dobre, ako chutilo. Okolo Modry je krásny kraj, susedia si tu na ulici organizujú párty, keď sa niečo udeje. Na chodník sa vynesú lavice a malý aparátik, opekáme... Minule sme na našom dolnom konci o štvrtej nadránom tancovali.
Tiež robíte víno? Čo na oplátku ponúkate na koštovkách?
Raz som sa pokúšal urobiť víno, ale nepodarilo sa mi to. Niekedy sa ocitneme všetci aj u nás, vtedy ponúknem, čo príde.
Keď budeme v Európskej únii, presťahovali by ste sa niekam inam? Napríklad do obľúbeného Paríža?
Určite nie. Už som asi presvedčený, že sa zo Slovenska nikam sťahovať nebudem. Nechce sa mi odtiaľto odchádzať, mám tu blízkych ľudí. Je veľa vecí, ktoré fungujú vonku lepšie, ale nedá sa tam preniesť to všetko milé okolo mňa.
O vašej svadbe sa veľa písalo, vraj to bol taký happening. Aj manželstvo prebieha formou happeningu?
Áno. Je pravda, že veľa času nie som doma, ale aj to je na niečo dobré.
Na čo?
Ľudia sú si potom vzácnejší.
Vaša manželka má zaujímavé povolanie. Je psychiatrička. Má pochopenie pre svet hudby, zábavy, koncertovanie?
Našťastie, už si zvykla. Chodili sme spolu dlho pred svadbou, takže si mala kedy zvykať. Niekedy sa bavíme a ja jej poviem, že ako psychiatrička by mohla niečo pochopiť - odpovie mi, že nie je v práci. Občas je to veľmi zaujímavé. Sedíme - obaja jej rodičia sú psychiatri a jej sestra pravdepodobne tiež bude - takže štyria psychiatri a jeden pacient. (Smiech.) Nechcem mýtizovať psychiatrov - sú to úplne normálni ľudia.
Niekedy bolo viac priestoru či podnetov na recesiu - ako keď ste sa dali ostrihať v Ostrihome. Čo dnes?
Snažíme sa, aby sme sa "nezbláznili" z toho, čo robíme. Pracovne aj hudobne. Stále si chceme nájsť čas na zábavky. Určite pôjdeme do českej dedinky Rum na rum - my budeme v Rume a rum bude v nás. (Smiech.) Zatiaľ funguje naša federácia spoločenského hokeja a v rámci nej hrajú hudobné skupiny, vychádza časopis, robia sa spoločensko-hokejové opery a divadelné predstavenia. Zavrieme sa na pár dní na chatu a strašne sa zabávame.
Kto všetko je v klube?
Je nás asi päťdesiat členov, z toho veľa aristokratov, lebo aristokratom sa stane každý potomok člena. Máme aj klub priateľov, kam sme vymenovali za člena aj Winstona Churchilla za výrok Absolutely no sport (žiaden šport - pozn. red.), pretože túto teóriu razíme. Alebo Jula Satinského za výrok Ach, v trenírkach, lebo sme zásadne za trenírky. Veľa členov je virtuálnych a aj každý hokejový panáčik má svoje meno, takže je nás dosť.
Českí organizátori koncertov a festivalov bodujú váš festival Pohoda vysoko. Je to aj pre meno Kaščák, ktoré si pamätajú z koncertov skupiny Bez ladu a skladu, hrajúcej pred Michalom Kocábom?
Myslím si, že teraz už festival nie je takto prepojený. Je však výhodou každého muzikanta, že ak začne organizovať festivaly, má medzi kapelami aj organizátormi veľa kamarátov, a preto si vie ľahšie dohodnúť veci. Teraz je hudba a organizácia oddelená. Ľudia, ktorí robia tanečné akcie, si už väčšinou napríklad Bez ladu a skladu vôbec nepamätajú. Veľmi ma teší postoj organizátorov festivalu Go Planet Roxy, ktorí tvrdia, že Pohoda je ich inšpiráciou. Nestáva sa často, že by niekto pochválil konkurenciu.
Na tohtoročnej Pohode si s kapelou Bez ladu a skladu zabubnoval aj niekdajší člen Richard Rybníček. Sedel za bubnami starý kamarát alebo riaditeľ STV?
Chcel som, aby hral, lebo sme dobrí kamaráti. Napriek všetkému, čo sa okolo neho deje, nemám pocit, že by sa zmenilo jeho správanie k okoliu. Možno tam bol aj preto, že to bol na veľmi dlhé obdobie náš posledný koncert, ktorý sme nakrúcali, a chcel som, aby sa na ňom Rišo ukázal. Ani bubeník Peter Slameň, ktorý prišiel do kapely po ňom, s tým nemal problém, lebo sa kamarátia. Bolo to príjemné stretnutie, ku ktorému by samozrejme došlo, aj keby nebol riaditeľom televízie.
Nevykľuje sa z toho žiadna relácia v STV?
Nie. Dokonca som Slovenskú televíziu neoslovil ani na mediálne partnerstvo festivalu práve pre to, že Rišo tam bol čerstvo riaditeľom. Ľudia u nás sú na to precitlivelí. Pre STV som už robil relácie Brejk a Loop a je možné, že v budúcnosti budem tiež niečo robiť. O tom sme sa však s Rišom ešte nerozprávali.
Rozpad kultovej kapely ste komentovali tak, že "keď sa to nedá robiť úplne naplno, tak to nebudeme robiť vôbec". Znie to ako rozhodnutie perfekcionistu...
V tom období sme boli rozbehnutí, veľa sme hrávali vonku a zrazu sme museli niektoré koncerty zrušiť. Bolo mi to ľúto, mal som pocit, že tak sa to nedá. Zrazu sme sa dohodli, že to necháme tak, hoci sa začali plniť sny - cédečká, spolupráca s rôznymi ľuďmi, hranie v zahraničí. Teraz je vo veľmi podobnom stave Neuropa, mnohí pracujeme na iných veciach... Nerobíme tak, ako by sme chceli, ale zatiaľ ju nechceme ani rozpustiť. Ale či som perfekcionista?
Všetko tomu naznačuje. Vraj si rátate pri vystúpení takty.
Kedysi som dával oveľa viac pozor na to, kto ako hrá a bol som v strehu. Našťastie som sa už toho zbavil.
Gitarista Dano Salontay do Neuropy dotiahol babu. Dopustili by ste to niekedy v skupine Bez ladu a skladu?
Nechceli sme tam dievča, hovorili sme si, že by to bol koniec skupiny. Naše hranie vo Francúzsku bolo niekedy divé, spali sme, kde sa dalo, a neviem, či by to dievča zvládlo. Dievčatá z ničoho nepodozrievam, ale mám dojem, že sú náročnejšie na hygienu a pohodlie. Bolo by mi to divné povedať: ‚Poď s nami spať do nektarinkového hája.' Keď prišla do Neuropy trubkárka Marcela, chvíľku som sa nad tým zamyslel, ale nakoniec to funguje bez problémov.
Práve trubkárka Marcela vás označila v jednom rozhovore za veľmi prístupného, aj keď trochu egocentrika. Potrebná vlastnosť človeka zažraného do organizovania a tvorby?
Ak to myslela v dobrom, je to okej, ak v zlom, tak to okej nie je. Pre mňa, nie pre ňu. Až taký egocentrický nie som, aby som predpisoval ľuďom to, čo môžu povedať. Možno trvám až priveľmi na niečom, na čom by som trvať nemusel. Možno jej vyjadrenie súvisí s tým, že ak si niečo predstavujem, tak chcem tú predstavu zrealizovať čo najvernejšie.
Stále ochotne vyjadrujete verejne svoje názory. Treba mať na všetko názor?
Určite nie. Tiež na niečo neviem odpovedať a je to normálne. Veľa vecí nie je jednoznačných.
Na čo neviete a nechceli by ste reagovať?
Neviem opísať - a často sa čudujem, ako to iní tak ľahko a pekne vedia - ako vznikajú pesničky. Ani na niektoré veci, ktoré sa v súčasnosti dejú v politike, nemám vyhranený názor.
Aký je váš vnútorný svet? Čomu veríte?
To je tiež jedna z otázok, na ktorú neviem dať jednoznačnú odpoveď. Pre mňa je to súkromná vec. Na takú otázku sa dávajú odpovede typu: verím v energiu, verím v dobro alebo v niečo nad nami. Sú to také všeobecne zavedené odpovede. Určite každý veríme v niečo. Každý normálny človek by mal veriť v dobro, lebo inak by nemohol existovať. Všetci musíme veriť v energiu, inak by sme sa ani nepohli. Čo sa týka viery v náboženskom zmysle, závidím naozaj veriacim ľuďom, lebo to majú jasné. Ja veriaci v pravom slova zmysle nie som, ale čakám, kedy ma osvieti duch svätý - a to nehovorím ironicky, pretože kresťanstvo sa mi páči. Veľmi sa mi páči tá viera, ktorá je tu, u nás. Napríklad na Vianoce sa všetci tešia z narodenia bábätka, je to úžasná symbolika aj posolstvo. Bol by som veľmi rád, keby som sa do toho úplne dostal.
Pri pasívnom čakaní osvietenie nemusí prísť nikdy...
Čakám skôr pasívne.
Vedeli by ste spolu s prejavmi viery prijať aj inštitúciu viery?
Pri osočovaní cirkvi sa snažím byť opatrný, pretože na jej diskreditácii tvrdo pracoval komunistický režim, a to sa prejavuje doteraz. Cirkev je stará inštitúcia, má dvetisíc rokov a chudinka nemôže reagovať na každé naše predstavy tým, že zmení niektoré svoje idey či praktiky. Aj cirkev robia ľudia, a tí sú omylní. Niekedy robia veľké chyby, niekedy malé chyby, ktoré sa nafúknu. Aj keď sa cirkev vyhlasuje za morálnu autoritu, nemôže byť zodpovedná za všetkých, ktorí ju tvoria, lebo ľudia sú rôzni. Niekedy rozmýšľam o tom, že sú tradičné veci, ktoré musia ostať zachované bez toho, či sa nám to páči, alebo nepáči.
Urobili ste množstvo filmovej hudby. Teraz, keď ju už pomaly niet k čomu písať, ste dostali ponuku napísať hudbu k práve odpremiérovanému Šindelkovmu filmu Zostane to medzi nami. Je to odraz vašej dobrej spolupráce pri Vášnivom bozku?
To bola fantastická skúsenosť, prvýkrát som robil niečo mimo skupiny. Potešilo ma, že ma Miro (režisér Miro Šindelka - pozn. red.) oslovil aj teraz. Sám sa rozhodol investovať peniaze, ktoré zarobil na reklamách. Poznám veľa ľudí, ktorí tvrdia, že idú robiť reklamy, aby sa zabezpečili, a potom už budú fakt robiť umenie - a Miro to urobil. To sa mi páči.
Úloha slepého žoldniera v poslednej opere divadla GUnaGU Cirostratus je váš herecký debut?
Okrem malej epizódky vo Vášnivom bozku som nikde nehral, je to pre mňa úplne nové. Hudbu k predstaveniu robil kamarát zo skupiny Slavo Solovic a podľa mňa je úžasná. Bol som poctený, že som mohol hrať, že s tým súhlasil aj režisér Klimáček.
Stačí sa etablovať v jednej kultúrnej oblasti a potom to už ide samo?
Viem, čo myslíte - zrazu sa stane zo speváka moderátor, alebo moderátor vydá cédečko, z herca je maliar a zrazu všetci všetko vedia. Neviem, ako k tomu prišlo v mojom prípade, ale v ostravskej televízii si spomenuli, že som robil hudobné relácie pre slovenskú televíziu. Výhodou je, že všetko sa točí okolo hudby.

Kto je to
Spevák, textár a skladateľ Michal Kaščák (1972) začal v trinástich rokoch v bratovej kapele Bez ladu a skladu. S progresívnou alternatívnou muzikou prerazili aj za hranice Československa a veľký úspech mali vo Francúzsku. Na zvyškoch pôvodnej skupiny vznikla v roku 1997 formácia Neuropa, ktorá zatiaľ vydala jeden album a chystá druhý. Kaščák si vyskúšal komponovanie filmovej hudby vo filme Mira Šindelku Vášnivý bozk a odvtedy zložil hudbu napríklad k študentskému oscarovému filmu V kocke, k predstaveniu Popoluška pre divadlo Astorka Korzo '90, je autorom hudby k rockovej balade Don Juan '96 pre Žilinské bábkové divadlo. Ako herec debutoval nedávno v postmodernej opere Cirostratus, kde hudbu zložil jeho kolega z Neuropy Slavo Solovic. Spolu s ním naposledy skomponovali hudbu k novému Šindelkovmu filmu Zostane to medzi nami. Do pilotného singla si vybrali speváčku Mishu. S lídrom kapely Mňága a Žďorp Petrom Fialom moderuje v Českej televízii hudobnú reláciu Ladí, neladí. Je hlavným organizátorom najväčšieho hudobného festivalu Pohoda v rodnom Trenčíne. Je ženatý a žije v Modre.

Povedali o ňom
Ctibor Bachratý, fotograf: Je to môj priateľ a je veľmi fotogenický. Rád ho fotím. Má vlastnosti, ktoré obdivujem, charizmu, a keď vyjde na pódium, nenájde sa v tej chvíli nik, kto by ho nemal rád. Ja ho mám rád ako muzikanta aj ako človeka.

Lasky, spevák z kapely Para: Na mojom prvom koncerte v živote, na ktorom som bol, hrala práve kapela Bez ladu a skladu. Miško je odvtedy môj hudobný vzor. Inak je úžasný, vtipný a múdry mladý muž.

Viliam Klimáček, režisér divadla GUnaGU: Miša vnímam od jeho trinástich rokov, keď začal vystupovať ako zázračné dieťa s kapelou Bez ladu a skladu. Keď spustilo toto "dieťa" hit Udavač, tak nás dvadsaťpäťročných vtedy mrazilo. Neostal len pri hite a stal sa z neho vynikajúci manažér a Pohoda špičkovým festivalom na Slovensku. Dokázal, že na hudbu má z viacerých strán, a preto mu držím palce.

Autor: Denisa Vološčuková / Foto: Roman Ferstl