Dušan Dušek. FOTO – PETER PROCHÁZKA
„Dnes, keď sa každé televízne správy začínajú informáciami o nejakom nešťastí, dopravnej nehode či prírodnej katastrofe, si čoraz intenzívnejšie predstavujem, že by ich mohlo niekedy vystriedať prosté, pekné, poetické rozprávanie trebárs o tom, že niekto videl letieť sýkorku. A keďže viem, že takéto želanie je nereálne, poskladal som aspoň túto knižku z takýchto drobných správ.“ Knihu z vydavateľstva Slovart, ktorú dnes o 16.00 h pokrstí v bratislavskej Galérii Michalský dvor filmový režisér Martin Šulík, označuje jej podtitul ako leporelo.
Toto slovko môže navádzať k domnienke, že ide o knihu pre deti. Ako je to?
„Ide naozaj o skladačku, mozaiku. Či pre deti? No… Možno je to naozaj detská kniha alebo skôr skladba pre starších dorastencov, len o trochu mladších ako som ja.“
To znamená, že ste sa zriekli príbehu?
„Nie, dúfam, že sa tam odvíja ukrytý príbeh, a práve preto by som bol rád, keby ľudia čítali knihu pekne od začiatku. Vtedy sa im tam ten malý príbeh možno objaví.“
Nepreceňuje sa niekedy úloha príbehu pri hodnotení kvality prozaického diela?
„Vždy je dobré, keď niekto má silný, nosný príbeh, ale často dokáže utvoriť zázračný text aj voľná reflexia niečoho, čo okolo nás iba preletí, ľahučko sa nás dotkne. Na druhej strane, Aristoteles tvrdil, že je tuším tridsaťdva základných druhov príbehu, ktoré sa vlastne už stáročia obmieňajú. A zatiaľ nepribudol ani len ten tridsiaty tretí.“
Napísali ste mnoho úspešných kníh, scenárov a hier. Máte pocit, že sa rokmi niečo vo vašom spôsobe písania mení?
„Zdá sa mi, že teraz píšem akosi spontánnejšie, no možno sa mi to naozaj iba zdá.“
To je dobre či zle?
„Považujem to za šťastie. Už sa, na rozdiel od minulosti, netrápim s nejakým slovíčkom, ktorým by som prípadne zlepšil nejakú nepodarenú vetu, ale neviem mu nájsť to pravé miesto, ide mi skôr o celkový pocit vystihnúť atmosféru, ponúknuť emóciu, poslať ju ďalej.“
Idete v tej spontánnosti písania tak ďaleko, že, zjednodušene povedané, ani neviete, kedy a kde skončíte?
„Istá kostra či predstava vždy vopred existuje. No zároveň očakávam, že sám seba prekvapím, že to písanie zrazu bez môjho vedomia kamsi odbočí, vyberie si vlastný chodník a povedie ma ako v rozprávke rovno za nosom. Ten mám dosť veľký. A vlastne sa naň dosť spolieham. Sem-tam sa to oplatí.“
Váš knižný hrdina Adam si na jednom mieste povzdychne: Vždy je to len trápenie a nemožnosť napísať akýkoľvek text vysnívaným spôsobom. Máme to zovšeobecniť a chápať ako náznak istej rezignácie?
„Nie, súvisí to s tým, o čom sme hovorili. Dnes sa už nevraciam donekonečna k hotovému textu. Nedávno som listoval vo svojich starých zošitoch a zistil som, že niektorú poviedku som začínal aj desaťkrát. Jedna veta v desiatich obmenách, pričom tá desiata nie je o nič lepšia než povedzme druhá či štvrtá.“
To sú však veci, o ktorých čitateľ nevie.
„Našťastie. Ctená čitateľka a láskavý čitateľ má len text, ktorý je v knihe a netuší, že tá kniha mala byť vlastne celkom iná, alebo aspoň trochu iná, v každom prípade oveľa lepšia, ako sa mi ju napokon podarilo napísať.“
Vráťme sa k leporelu. Záver knihy Vták na jednej nohe tvorí reálna dávnejšia hra, ktorú ste napísali spolu s Martinom Šulíkom a Františkom Liptákom. Ako sa tam ocitla?
„Hrdina knižky túžil napísať divadelnú hru, tak som mu splnil želanie. Inak to považujem za akýsi bonus knihy.“
Bonus?
„Teraz sú bonusy v móde, má ich každé poriadne cédečko, tak prečo by nemohli byť aj v knihe?“
