Pondelok večer, tesne pred ôsmou. V pivárni Irish Pub neďaleko Staromestského námestia čašník zotiera z tabule menu, ktoré dovtedy ponúkalo futbal s pivom. Slovo futbal prečmáral na NEMOCNICA. „Sme zvyknutí pozerať tu Ligu majstrov, dnes večer si dáme seriál. Prečo nie?“ Horúčka zvaná Nemocnica, ako tvrdili české rádiá, sa začala už skoro ráno. Dozvedeli sme sa, že večerný program Nemocnice na okraji mesta po dvadsiatich rokoch bude sledovať asi sedemdesiat percent všetkých domácností. Aj to, že stavať superprogram proti novej Nemocnici by bola samovražda, a tak ostatné televízne stanice budú po trinásť pondelkov núkať dokumenty a estrády z mrazničky.
Okolo poludnia si moderátori kládli rečnícke otázky: či prežije socialistická nemocnica kapitalizmus, koho zvedie primár Blažej, koho jeho syn, či sa krásna doktorka Čeňková, už teraz elegantne zostarnutá, predsa len ešte znovu nevydá. Podľa ČTK vyzváňali telefóny a ľudí napríklad zaujímalo, kde je pochovaný doktor Štrosmajer. A kde vlastne stojí Soví hrad?
O ôsmej Praha stíchla. Pred trinástimi rokmi babičky v dedinách odrazu prestali chodiť na poobedňajšie ružence, lebo šla v televízii Jednoduchá Mária. Český národ včera zasadol pred televízor a tešil sa na svoju vlastnú telenovelu. Len skupinka talianskych turistov drkotala zubami na Malostranskom námestí a nadávala na zimu. Štyri milióny českých divákov tak šesť dní pred slovenskými po dvadsiatich rokoch zasadli k obrazovkám, aby sa pozreli na to, čo si už predtým prečítali v novinách: že primár Blažej má s Inou syna a že ho tajne trápia kŕče pravej ruky, a ako si žijú ľudia okolo oboch Sovov.
Ten pravý pôžitok nastal až na druhý deň pri raňajšej káve: Povedzme si pravdu, veľmi sa tie dialógy nepodarili. Všetci boli nervózni! A slabí! Opotrebovaní. Aj ten Sova. A vraj, že horšie než život, to už nebude. Taký blábol môže povedať len ten komunista Chudík. Slovák, jasné. Pánboh opatruj Štrosmajerovu éru. Kaviareň na Malej Strane bola znechutená. Len nebožtík, o nič menej socialistický doktor, zostal jediný spravodlivý.
Autor: ANDREA PUKOVÁ, Praha
