Zora Czoborová - väčšina z nás ju pozná ako úspešnú športovkyňu, majsterku sveta vo fitnes, niekoľkonásobnú majsterku SR. Dnes vedie svoje fitnescentrum, stretávame sa s ňou v rannom cvičení v televízii, prípadne nám ponúka návod na zdravo vyzerajúce telo na videokazetách s cvičiacim programom. Úspešná, sympatická a rozhľadená mladá žena propaguje zdravý životný štýl, ale nestratí sa ani pri rozhovore na motoristickú tému.
* Odkedy jazdíte a aký je Váš vzťah k autám?
Jazdím v podstate už od 15-tich rokov na malých motorkách Mustang, Simson. Potom som prešla na 634 a 638 až k veľkým japonským strojom ako Honda CBR 1000. Na autách som začala jazdiť od 18-tich, moja prvá dlhoročná „parťáčka“ bola otcova stará škodovka stopäťka. K prvému autu, ktoré som si sama kúpila - bol to žltý Opel Tigra, som mala vrúcny srdcový vzťah. Dodnes, ku všetkým autám, ktoré som si vybrala, mám vyslovene blízky vzťah - je to niečo čo ma vie potešiť…
* Sledujete novinky v automobilovom priemysle v časopisoch alebo hoci na ulici?
Ľudia sa ma často pýtajú, čo robím, keď som v L.A. Chodím na výstavy rôzneho zamerania, o ktorých si myslím, že mi môžu ako človeku trošku rozšíriť obzor. A nakoľko v L.A. býva každoročne obrovská výstava áut, sledujem úplne všetky trendy v tomto odvetví. Tam si pozriem zaujímavé modely veteránov od začiatku 20. storočia až po súčasné špičkové modely a futuristické až uletené štúdie. Som fascinovaná napríklad tým, ako išla počítačová technika v autách dopredu. Zaujalo ma využitie kozmických materiálov v interiéri áut, priťahujú ma výhody satelitného navádzania, riadenie bez pomoci „šoféra“ a iné.
* Trendy teda poznáte, ale čo technická stránka áut. Dokáže vás zaskočiť porucha alebo defekt?
V prípade defektu si poradím, ale keď som „nahodená“, radšej požiadam o pomoc dvihnutím palca na ceste. Keď počujem, že z motora idú divné zvuky a signalizuje, že niečo nie je s kostolným poriadkom, mám svojich ľudí a servis, ktorí ho dajú do poriadku.
* Máte rešpekt pred jazdou v zime alebo nejakú svoju taktiku?
Priznám sa, že už päť rokov v zime nejazdím. Tento rok som bola v zime na týždeň doma a bol to pre mňa dosť veľký stres. Aj keď idem pomaly, so zimnými gumami cítim, že nie všetci si to nebezpečenstvo uvedomujú. A bratislavská doprava je zvlášť „stresoidná“. Cestári sú pred každou zimou „pripravení“ a keď začne padať sneh, pol hodiny stojíte v zápche.
* Ako by ste sa zhodnotili ako šoféra?
Záleží od nálady. Keď som v strese a niekam sa ponáhľam priznám sa, že dosť nadávam. Snažím sa nechodiť po Bratislave v čase rannej zápchy autom, a to isté poobede okolo štvrtej. Horšie je to v L.A., kde sú šesťprúdové cesty a zápcha je po celý deň. Ale platí džentlmenské pravidlo že z bočnej cesty auto hneď pustia, a tie môžu ísť spôsobom raz jeden - raz druhý. Tam som sa tiež naučila, že zelená príde určite znova, netreba sa hnať cez červenú. Snažím sa tak jazdiť aj u nás, keď už stojím niekde v zápche a z bočnej cesty niekto vchádza, vždy ho pustím. Vadia mi dosť chodci, hlavne vyššieho veku, ktorí za každú cenu dokazujú vodičom svoju prednosť na prechode. A pritom nie vždy sedí za volantom človek pozorný, ohľaduplný, či dokonca triezvy, nenadrogovaný.
* Pre porovnanie, kde sa vám jazdí lepšie? V USA či u nás?
Americkí vodiči sú jednoznačne disciplinovanejší, slušnejší a veľmi tolerantní. Niekedy mám sama nutkanie ísť trošku dravejšie. Oni nie. Stoja pokojne aj dve hodiny v zápche.
Predsa len v Amerike jazdia vodiči opatrnejšie, lebo ak spravíte priestupok, skončí to prinajlepšom pohovorom, alebo vám strhnú body a pri určitom počte stratených bodov za rok vám zoberú vodičský preukaz a musíte ísť znovu na skúšky. Nebolo by zlé mať takýto systém aj u nás.
* Aké máte skúsenosti s policajtmi?
Mám dlhoročné skúsenosti, takže sa snažím s nimi za každých okolností výjsť. Ak spravím priestupok neprotestujem, uznám si chybu, ktorú som spravila, zaplatím a idem. Pokiaľ cítim, že si niekto robí svoju prácu profesionálne a poctivo, nemám problém. Mimo Bratislavy jazdím pomerne rýchlo, ale v meste podľa pravidiel. Takisto je u mňa pravidlom, že večer do spoločnosti chodím len taxíkom.
Autor: BEATA PLACHÁ
