Šššššš… Šššššššš… Ššštartovanie auta v zime vie niekedy poriadne zahriať nervy. Chytí? Nechytí? Sledujúc ranné činnosti tohto druhu možno konštatovať, že sa to týka z roka na rok stále menšieho počtu áut. Tých nových, ak majú autobatériu v dobrej forme, sa to prakticky netýka vôbec. Akú dostanete autobatériu spolu s autom, do veľkej miery závisí od náhody. Exitus niektorých nastane ešte v prvom roku, iné spoľahlivo slúžia vo vysokom dôchodkovom veku. V roku 1995 som kúpil šesťročné ojazdené auto so šesťročnou batériou. Spoľahlivo, aj s „baterkou“, mi slúžilo ďalšie tri roky a potom som ho predal.
Tento rok som sa stretol s človekom, ktorý ho odo mňa kúpil. Auto je na svoj vek relatívne v pohode a jeho batéria tiež. „Šibe ti? Štrnásť rokov nemôže vydržať žiadna,“ neveril som. Vraj áno. A vraj už druhý rok na jeho dvore stanujú ľudia z komisie Guinessovej knihy rekordov, nechápavo pri každom štarte krútia hlavou a čakajú, kedy predmetná autobatéria konečne a definitívne skape. Jeden plešatý chlapík, ktorý má vytlačené na visačke logo NASA, ešte aj neustále pri tom vykrikuje: „Mať my takú batériu… Boli by sme ďalej.“ Nemôžem robiť reklamu. Ak vás zaujíma, ktorá to bola značka, zavolajte do redakcie tejto prílohy, kde vám povedia kontakt na mňa. Rád to každému prezradím.
V lotérii autobatérií som mal šťastie aj druhýkrát. Kórejská baterka v novom kórejskom aute mala až doteraz energiu na rozdávanie. Šesť rokov! Tuším však, že sa blíži jej koniec. Už na mňa nehľadí pokojným zeleným okom, keď občas, pri dolievaní tekutiny do ostrekovačov, zdvihnem kapotu. Ranné teploty pár stupňov nad nulou zvláda z posledných síl. Najradšej by som ju z vďačnosti dobil, nech sa netrápi… „Kúp si novú, lebo na túto sa už nemôžeš spoľahnúť,“ radí švagor Brigo, ktorý tomu na rozdiel odo mňa rozumie, pretože opravuje autá. Nová autobatéria je lotéria. Viem však, na ktorú značku stavím.
So zimným štartovaním súvisí jeden môj frajerský kúsok, ktorého som sa dopustil začiatkom deväťdesiatych rokov vo Vysokých Tatrách. Vtedy som mal auto Škoda MB 120. V pohode sme všetci hostia každé ráno pred veľkým hotelom naštartovali, odišli lyžovať, vrátili sa, najedli, napili a išli spať. Posledný večer prišlo mimoriadne prudké ochladenie na vyše dvadsať mínusových stupňov tatranských. Odpustil som si večerné vínko pri kartách a chodil som moju milú „embéčku“ každé dve - tri hodinky natočiť a pomalou jazdou po okolí zahriať na prevádzkovú teplotu. Niečo ako podávania antibiotík alebo zábalov. O dvadsiatej, o dvadsiatej- tretej, o jednej v noci (končili sme s kartami) a zavčasu ráno o štvrtej… Viem, že mi šibe, ale ten frajerský kúsok stál za to. V to ráno som na parkovisku naštartoval iba ja. Na prvý šup, po prvom zvrtnutí kľúčikom. Nechápavé pohľady majiteľov lepších áut, ich padnuté sánky (z rúk i na tvári) stáli za to. Viacerých som rozťahoval.
Autor: OLIVER LIPPO
