„Dúfam, že sa mi to raz podarí,“ povedal v rozhovore pre Magazín SME Jiří Anderle – umelec, ktorý vyvoláva asociácie silných pocitov. V jeho obrazoch niet miesta pre výtvarný alibizmus. Zaujíma ho iba výtvarný výraz dovedený do absolútna. Je to svet utrpenia, bolesti, ale i nehy a krásy.

Obrázky z detstva

Jiří Anderle sa už takmer štyri roky, každú prvú a tretiu sobotu v mesiaci, prihovára prostredníctvom svojej večernej hodinovej relácie Láska za lásku v Českom rozhlase svojim poslucháčom, a následne i divákom. Výtvarník vstupuje do intímneho sveta ľudí, ktorí počúvajú jeho názory, ale i životný príbeh. S jeho hlasom zaspávajú a v mysli sa im vybavujú obrazy z jeho detstva: ako chodil po svojej rodnej dedinke Pavlíkov pri Rakovníku, čo robila jeho babička a susedky, prečo sa rozhodol pre štúdium výtvarného umenia, hoci ho vábila hudba i divadlo. Jedna poslucháčka to povedala veľmi jasne: „Pán Anderle sa stal súčasťou môjho života.“

„Aj tieto rozhlasové relácie slúžia na to, aby som si urobil poriadok v hlave,“ hovorí šesťdesiatštyriročný Jiří Anderle. „Asi nepoviem nič nové, no hlavné vnemy, ktoré si človek uvedomuje ako hodnotové rebríčky, sa odohrávajú do desiatich rokov. Keď si chcem urobiť pekný večer, zapnem si mikrofón a začnem spomínať. Detstvo. To je neustála inšpirácia. Aj teraz robím na téme stareniek z Pavlíkova. V minulosti som spracovával tému mužov z prvej svetovej vojny a teraz som si povedal, že urobím babičky. Ako chodili k potoku prať bielizeň, ako bola tá bielizeň rozvešaná po dvore i záhrade, pričom bolo vidieť, ktorá patrí babičkám a ktorá dievčatám v rozpuku. Bolo zaujímavé počúvať tie starenky. Od života už veľa nechceli, len poctivo žiť a do posledných dní ešte pracovať.“

V Pavlíkove je tiež jediné miesto, kde Anderle chápe svet v jeho celku. Je tam stará hruška, okolo ktorej chodila Anderleho babička a jeho matka. S láskou na nich spomína. „Spomínam si, ako ma raz babička zariekavala. Bol to nesmierne slastný pocit, keď mi položila upracované ruky na hlavu a šepkala niečo o tom, čo má prísť a čo ma odísť. Potom povedala – Tvoja viera ťa uzdraví. Jediným tieňom šťastného detstva bola predčasná otcova smrť. Ale tak to už v živote chodí.“

Nebudem pyšný

Jiří Anderle je človek s pozitívnym myslením. Všetko zlé sa naučil obracať na kladnú, hybnú silu. Čím viac vytváral svet na neho tlak, tým viac silnel jeho protitlak. Nachádzal si svoj vnútorný svet, ktorý sa mu podarilo sformulovať už pri Čiernom divadle Jiřího Srnca v 60. rokoch.

„Hoci som chcel spočiatku od neho odísť, neskôr som si povedal, žeby to nebol správny krok,“ hovorí Jiří Anderle, ktorý precestoval s Čiernym divadlom celý svet. „Pochopil som, že mi dáva obrovskú vec, a tá sa volá nezávislosť. Nemusel som robiť kšefty, vo voľných chvíľach som mohol ryť do plechu, kresliť, a tak si formulovať svet. Aj tie obrazy, ktoré dnes visia v Kongresovom centre, sú ‘len‘ grafikami, ktoré som nakreslil už v šesťdesiatych rokoch. Pravda, sú v reči uvoľnenej maľby čistých farebných viacerých akordov.“

Celý cyklus vystavených obrazov vznikal od februára roku 1999. Kolekcia takmer sto veľkoformátových pláten (väčšinou s rozmermi 180x150 cm) je doplnená malou retrospektívou starších malieb a grafík. Denne sa na ňu chodia pozerať stovky ľudí. S otázkou slávy je však Anderle vysporiadaný.

„V divadle som spoznal to veľké teatrum mundi. Spoznal som prchavosť úspechu. Publikum najprv kričí bravó, potom opona spadne a ľudia odídu. Kde potom zostáva úspech? Pred parížskou Olympiou? Ani náhodou, tam život beží, akoby sa nič nedialo. Tým hlbšie som sa snažil ísť do toho, čo som robil. Nerád som chodil po vyšliapaných cestičkách. Keď ju už raz prešliapem, opúšťam ju a vydávam sa inou, komplikovanejšou cestou. Uvedomil som si, že som ani nechcel byť úspešný. Nedokážem byť pyšný. Pýcha predchádza pád. Mne ani nebolo dané radovať sa a byť pyšný. Naopak, zastávam krédo – nebudem pyšný, lebo je to nebezpečnejšie ako hlad, zima a smäd.“

Negatívna kritika je zaujímavejšia

Hoci umelec netají, že ho pohladkanie úspechu poteší, najviac ho baví chodiť tými najtŕnistejšími cestami. Dokonca aj negatívna kritika je pre neho zaujímavejšia. „Povedal som to už veľakrát – ďakujem za všetky polená nahádzané pod nohy. Ďakujem vám, že nie som vo vašej milosti, ja nakoniec vo vašej milosti ani byť nechcem. Ďakujem, že vy mi dávate na papuľu, ale ja som sa s tým naučil žiť a vnímam to ako pozitívum. Avšak priznávam, že keď sa objavili hanobiace články, spočiatku som bol zdrvený. Potom som si povedal, že je to úžasné. Vidno, že moja práca im nie je ľahostajná a stojí im za to napísať hanlivý článok. Povedal som si, že aj to je prínos.“

Jedna časť výtvarnej kritiky ironizovala Anderleho brilantnú techniku. Koho vraj chce s tou svojou grafickou virtuozitou ohúriť? Jeho vysmievané listy dnes visia v New Yorku vedľa Picassa a Dürera. Keď videl, do akej spoločnosti sa dostal, zatajil sa mu dych. V lietadle na ceste z Ameriky domov sa s ním udiala premena. „Nadával som si, prečo som sa nechával tak zraňovať. Všetky krivdy a zvyšky ctižiadosti byť u niekoho v milosti zostali vo vzduchu niekde medzi Grónskom a Islandom. Vystúpil som z lietadla úplne zmenený, pretože som tú bolestínsku ctižiadosť odhodil. Potom som sa uzavrel a začal cieľavedome robiť od bodu nula. Tak vznikol cyklus, ktorý je vystavený v Kongresovom centre. Z toho všetkého som si však odniesol jednu múdrosť, ktorá je diabolsky chytrá: Všetko, čo ti vytýkajú, to si pestuj, lebo to si ty.“

Prechádzka záhradou rozkoší i peklom

„V polovici šesťdesiatych rokov som za prítomnosti lekárov vyskúšal na sebe pôsobenie LSD – podobne ako v tom čase celý rad ďalších umelcov,“ spomína Jiří Anderle. „Vznikli zaujímavé kresby so zvláštnym surreálnym ladením. Čo však bolo dôležité, až hmatateľne som vtedy pocítil, ako sa blíži moja posledná sekunda života, za ktorou už nepríde žiadna ďalšia. Ako v zrýchlenom filme som sa dostal na koniec svojho života. Vtedy som si uvedomil, že čas je to najdôležitejšie, čo mám, a preto sa musím maximálne koncentrovať na to, čo viem – na výtvarnú tvorbu.“ Pre Anderleho sú dôležité iba extrémy – šedivú cestu necháva pre svojich epigónov. Hovorí dosť až vtedy, keď najvytrvalejší prosia o milosť… Čierna a biela, jin a jan. Napätie dvoch princípov, ktoré prechádzajú Boschovou záhradou rozkoší, ale i Danteho peklom.

„Myslím, že podobný maximalista bol aj môj veľký priateľ Albín Brunovský. Stále sa z jeho odchodu neviem spamätať. Málokto sa počas svojho života dozvie, či jeho dielo smeruje do budúcnosti. Je totiž dokázané, že trvá minimálne 50–60 rokov, než padnú oporné barličky, ktoré si kunsthistorici vybudovali, aby dané dielo podopreli. Trochu sa to počas svojho života dozvedel Pablo Picasso, možno Henri Mattisse, Leonardo, Michelangelo – ale výpočet sa pomaly končí. Neviem, či sa to Albín o sebe dozvedel. Každým dňom som však čoraz presvedčenejší, že jeho dielo má už teraz svoje veľké miesto v budúcnosti nielen česko-slovenskej, ale aj európskej kultúry. A to je jedna z najkrajších vecí, ktorá sa mu mohla prihodiť.“

Milujem pravidlo, ktoré koriguje vzrušenie

O pracovnom nasadení Jiřího Anderleho idú legendy. Hovorí sa, že stále robí denne desať – jedenásť hodín. „Bohužiaľ, pred časom som bol veľmi chorý a lekár mi zakázal takto drieť,“ hovorí výtvarník. „Musím sa šetriť, ale ako mám zastaviť ten slastný pocit, keď obraz ide sám od seba. Keď sa rodí obraz šťastnej chvíle, dá sa to len ťažko zabrzdiť. Vtedy predsa nemôžem od neho odísť.“ Umelec prirovnáva tento okamih k hudobnej kapele, v ktorej to všetko klape. V jej hre počuť jasnú melódiu a rytmika kvalitne šliape. Sám miluje džez a už takmer tridsať rokov hrá na bicie v legendárnom hudobnom združení Grafičanka, ktorej členovia sú známi českí výtvarníci. Jeho osobná fonotéka obsahuje vyše tisíc cédečiek, ktoré si od neho požičiavajú aj redaktori Českého rozhlasu. U Anderleho ako džezového hudobníka sa princíp džezovej improvizácie premieta aj do jeho výtvarnej tvorby. Náhodná spleť rôznych motívov sa spája do jedného toku.

„Čo je to džez?“ pýta sa Anderle. „Je to vzrušenie. Džezová improvizácia je doslova nabitá emóciami, no nie je dobré, keď nemajú formu. Emocionálny vzlet by mal byť korigovaný určitým tvorivým pravidlom. Georges Braque vyhlásil: Milujem pravidlo, ktoré koriguje vzrušenie. V tejto vete je všetko. Keď preváži vzrušenie, tak z toho môže byť neharmonický obraz. Keď preváži pravidlo, tak je z toho kalkul vypočítavosti, ktorý si divák ľahko prečíta a vec sa pre neho stáva nezaujímavou. Koľko citovej investície sa vloží do obrazu, toľko citového vkladu vyžiari na diváka. Je to neúprosný zákon v súčasnom svete, v ktorom chcú byť produkty úspešné za každú cenu. V súčasnosti prebieha na celom svete vojna medzi šoubiznisom a veľkou kultúrou. Žiaľ, stále pretrváva rozklad tradičných hodnôt a do popredia sa dostávajú diela, ktoré sa stali slávnymi zásluhou všemocných médií. Často však ide o diela, ktoré nemajú s umením nič spoločné a z chudáka umelca – superhviezdy – sa stáva poslušný nástroj na reprodukovanie tejto, často trápnej produkcie. To už nie je umenie, ale tovar pre supermarket. Vtedy však divák nepociťuje v pozadí ten emotívny vzlet, ktorého je schopná len duša. Umenie je o láske a pokore. Prečo nás ten bizón z pravekej Altamiry stále tak priťahuje? Lebo ho chcel človek uloviť. Vedel, že ak ho neuloví, tak neprežije zimu.“

Jiří Anderle nerád analyzuje svoje obrázky. To necháva na iných. Vie len jedno. Do každého ide s vedomím, že po druhýkrát ho už bude len ťažko maľovať. Preto chce do neho vložiť čo možno najviac z toho, čo v tom okamihu prežil. Ani jeden obraz však nepovažuje za ukončený, je iba opustený.

ĽUDO PETRÁNSKY

FOTO – STANO STEHLÍK