Cestné dobrodružstvo so slnečnou energiou sa začalo v roku 1982. Dánovi Hansovi Tholstrupovi a Austrálčanovi Larrymu Perkinsovi sa využitím slnečného žiarenia podarilo za dvadsať dní prejsť 4052 kilometrov. Výrobu ich solárneho elektromobilu, vôbec prvého na svete, sponzorovala spoločnosť British Petrol. S automobilom Quiet Achiever prešli cestu medzi Sydney a Perthom o desať dní rýchlejšie ako prvé auto s benzínovým motorom.
Prvýkrát zo severu na juh
Správa o prvom výlete solárneho automobilu bola senzáciou. Už o päť rokov neskôr si cestu naprieč Austráliou v solárnom automobile chcelo vyskúšať 23 tímov. No v prvom ročníku World Solar Challenge sa 3010 kilometrov dlhú trať zo severu na juh Austrálie podarilo prejsť len jedinému automobilu. Víťazný Sunraycer vyrobili General Motors, jeho hlavným konštruktérom bol práve Hans Tholstrup.
Sunraycer jazdil priemernou rýchlosťou 67 km/h, na úseku hlavnej cesty pri Darwine išiel dokonca rýchlosťou 113 km/h – to bol vtedy fantastický výkon.
Označenie sunraycer sa stalo symbolom. Dnes sa tak familiárne volá každý solárny automobil a každý, kto má so solárnymi automobilmi niečo spoločné.
Treba byť inteligentným
Tím okolo Hansa Tholstrupa tvorili študenti, ktorým učarilo slnečné žiarenie a jeho využitie, inžinieri, elektronici. A tak je to aj dnes, na víťazstve sunraycera pracuje niekoľko špecialistov. Vo väčších tímoch sa nájdu aj ľudia, ktorí dokážu predpovedať počasie, určovať intenzitu slnečného žiarenia a rýchlo kalkulovať, ako čo najviac šetriť energiou v akumulátore – tá sa totiž zíde vtedy, keď nesvieti slnko, keď je zamračené alebo prší.
Víťaziť, a vôbec vedieť jazdiť na solárnom automobile je umením. Preto sa Formula Sun považuje za tzv. inteligentný alebo intelektuálny šport.
Väčšina tímov vzniká pri univerzitách. Často sú ich členmi aj študenti stredných škôl, ktorí sa na vysokú školu ešte iba hlásia. K Formule Sun ich neťahá ani tak láska k automobilom, ako skôr láska k slnku a jeho žiareniu. Využitie solárnej energie v motorizme býva ich diplomovou prácou.
Talizman za milión dolárov
Kapotu solárneho automobilu pokrýva mnoho solárnych článkov, ich celková plocha však nesmie prekročiť osem metrov štvorcových. Sunrayceri vravia, že odraz slnečných lúčov na vzácnom povrchu auta je pre nich zakaždým veľkým zážitkom.
Pred dvoma rokmi prekvapil na medzinárodných majstrovstvách Austrálie holandský tím Alpha Centauri. Povrch ich víťazného auta Nuna pokrývali slnečné články, ktoré boli použité aj v kozme, na známom Hubbleovom teleskope. Stáli asi 1,3 milióna dolárov. Študentom z Delftskej univerzity ich darovala European Space Agency – vraj ako hightech talizman.
Nuna jazdil priemernou rýchlosťou 91,81 km/h, čo je rekord v histórii solárnych automobilov. A to, že za jeden deň dokázal prejsť vyše osemsto kilometrov, je jeho ďalším svetovým prvenstvom.
Pravidlá treba dodržať
Solárne automobily sú ľahšie, majú menší výkon a majú len dva prevodové stupne – na rozbiehanie a na plynulú jazdu. Musia však byť vybavené všetkými bežnými signalizačnými svetlami. Preteky Formula Sun totiž vedú klasickými cestami, neobmedzujú premávku, naopak, sunrayceri sa do nej prirodzene zaradia a musia dodržiavať všetky jej pravidlá.
Malý rozdiel je v tom, že idú v sprievode. Pred solárnym automobilom je navigačné auto – sedia v ňom manažéri, projektanti, poradcovia tímu i stratég jazdy. Druhé, sprievodné auto, jazdí vzadu. Okrem členov solárneho tímu v ňom sedí aj pozorovateľ, ktorý sleduje, či pretekári dodržiavajú všetky pravidlá. Každý priestupok zapíše.
Jazdný deň sa začína ráno o ôsmej alebo o deviatej, končí sa o piatej. Vtedy pozorovateľ vyberie z auta akumulátor a zapečatí ho (aby ho pretekári nemohli v noci tajne dobíjať), odpečatí ho až na druhý deň ráno.
Najlepšie je v strede poľa
Pri amerických pretekoch mení pozorovateľ každý deň svoje miesto, vždy je pri inom tíme. Stáva sa totiž, že sa za jeden deň s tímom zblíži. Zmena miesta zabezpečuje jeho objektivitu. V Austrálii bývajú pozorovateľmi dobrovoľníci z miest, kade práve súťaž prechádza. Pozorujú jeden deň a zase idú domov.
Pozorovateľ nemôže pomáhať, musí sa len prizerať a zapisovať. Aj keď tím zastihnú problémy na trati. Nemôže ani odsunúť kameň z cesty, ak prekáža. Hoci mu to neraz ťažko padne.
Observeri sú radi, ak sa dostanú k tímu, ktorý neašpiruje na prvenstvo, ani nie je na chvoste pretekárskeho poľa. Vedúce tímy ambície niekedy príliš zväzujú, nedokážu sa ubrániť nervozite. Trochu sa pri nich vytráca radosť z hry. Tímy, ktorým sa nedarí, zas často prepadajú skepse a letargii.
Prehliadka najlepšieho inžinierstva
Jedinou ambíciou sunraycerov je súťažiť a rozmýšľať, ako ešte lepšie využívať slnečnú energiu. Nemajú v pláne vytlačiť z premávky klasické automobily. Výroba solárnych áut je veľmi drahá, potrebuje bohatých sponzorov. Na nich majú zatiaľ šťastie najmä americké univerzity. Z Európy stabilne súťaží päť tímov – z Nemecka, Holandska, Británie a Francúzska.
Americké preteky American Solar Challenge a austrálske World Solar Challenge sú prehliadkou najmodernejšieho inžinierstva. V niektorých amerických mestách sú ľudia na solárne automobily zvyknutí, neprekvapí ich, keď ich vidia stáť na križovatke. Menej si na ne zvykli austrálske klokany. Stále sa pletú do cesty, vodiči musia byť opatrní.
Kto bude vyskakovať?
Ďalší ročník World Solar Challenge sa začne zajtra. Trasu Darwin – Adelaide budú musieť solárne automobily prejsť do 27. októbra. Samozrejme, víťazí najrýchlejší.
A hoci pri vyhlasovaní výsledkov a odovzdávaní trofeje – Wilsonovho pohára (pripomína tenisový Davisov pohár) najviac jasá a vyskakuje vodič, za víťaza sa považuje každý člen tímu. Nedá sa povedať, kto je jeho najdôležitejším článkom či jeho mozgom.
Solárny automobil je elektrický automobil. Elektrický prúd, ktorý vzniká pri dopade slnečného žiarenia na fotovoltaické články, sa vedie do akumulátora alebo priamo cez regulátor k elektrickému motoru auta. Na článkoch väčšinou vzniká viac energie, ako motor potrebuje. Prebytočná energia sa vtedy uskladňuje v batériách - hodí sa pri súmraku, alebo keď je zamračené. FOTO - ARCHÍV
Autor: MICHAL RUŽINSKÝ
