Melánia Nemcová celý život žila slovenským folklórom a napísala o ňom desiatky kníh. Publikovať neprestáva ani vo svojich 85 rokoch.
fka MELÁNIA NEMCOVÁ. Napriek tomu, že 28. októbra oslávi už osemdesiate piate narodeniny. Narodila sa presne v ten istý deň, ako vznikla Československá republika. Keď prišla na svet, vraj všade vyzváňali zvony.
Je to dávno, čo Melánia Nemcová naposledy tancovala. Nohy má ochromené starobou a dávnou haváriou, pri ktorej si dolámala ruky aj nohy. Preto už takmer neopúšťa byt v bratislavskej Petržalke, kde po manželovej smrti žije s dcérou. Nenudí sa však. Stále má pred sebou stohy etnografického materiálu. Zozbierala ho, keď sa roky túlala po východoslovenských kopcoch a dolinách a zaznamenávala staré obyčaje, kroje, tance a pesničky. Napísala desiatky kníh, viedla folklórne tanečné súbory, s ktorými precestovala svet. Dodnes k nej chodia čerpať inšpiráciu a vedomosti nové generácie folkloristov a choreografov. Jej spomienky sú miestami kostrbaté, občas skáče z témy na tému, z desaťročia na desaťročie. Akoby očakávala, že každý pozná súvislosti. Zabúda, že väčšinu poslucháčov delí od jej príbehov päť, šesť aj viac desaťročí. Znie im to preto občas trocha ako rozprávka.
Desaťročná sirota
„Prečo len jeden človek musí prežiť toľko úmrtí?“ Túto otázku vyslovila Melánia Nemcová počas našej návštevy viac ráz. Niet sa čo čudovať. Nie je to tak dávno, čo pochovala jediného syna. Predtým manžela. A ako desaťročná stratila mamu a jedenásťročná otca.
„Mama sa vlastne utrápila, lebo ju za otca vydali nasilu. Mala inú lásku, ale ten narukoval a stará mama jeho listy pre mamu schovávala. Chcela, aby dcéra išla za bohatého vdovca, ktorý vlastnil tri mlyny. Mama sa napokon poddala, ale celý život nebola šťastná.“
Napriek tomu mala Melánia krásne detstvo. Rada spomína najmä na to, ako pri mlyne tiekla Topľa a oni sa s bratom napriek zákazom šmýkali v náhone. Lenže potom prišla hospodárska kríza a otec začal prichádzať o majetok. Mama to znášala ťažko, lebo pochádzala z panskej rodiny. Jej otec pracoval u grófa, v rodine sa šuškalo, že bol jeho nemanželským synom.
„Mama mala vyberané spôsoby, bola vzdelaná, krásne hrala na klavíri aj na čembale, spievala, vyšívala. Viedla k tomu aj mňa. Keď som sa neskôr túlala dedinami a zaznamenávala piesne a kroje, veľmi mi pomohlo, že som poznala noty a vedela vyšívať.“
Keď rodina schudobnela, mamu to zlomilo. „Zomrela na obyčajnú hnisavú angínu, lebo sa jej jednoducho nechcelo žiť. Bola som pri nej, keď umierala. Presne si pamätám jej oči a nádherné vlasy rozprestreté na vankúši.“
Osudná malinovka
Do roka sa utrápil aj otec a o tri siroty sa začal starať dedko, ktorý bol kustódom kaštieľa vo Veľkom Šariši.
„Dedo bol prísny, ale vďačím mu za všetko. Keby sa nás neujal, bohviekde v sirotinci by sme skončili. Takto sme bývali v romantickej hájovni na samom konci grófskej záhrady. Rástla tam gaštanová a čerešňová alej, obrovské košaté stromy. A všade pávy. Bola som obklopená krásou. No rovnako dobre si pamätám, ako po vojne robotníci z mlyna kaštieľ rabovali. Strašne som vtedy plakala.“
Jedného dňa dedko vnučke oznámil, že je už starý a viac nemôže platiť jej štúdiá. Musí sa zamestnať.
„Vtedy som sa už poznala s budúcim mužom, chceli sme sa zobrať a spoločne ísť učiť. Ale nikde sme nemohli zohnať miesto. Napokon si dedo požičal peniaze, aby som zašla osobne do Bratislavy, ale ani tam som nepochodila. Úplne zmorená som si sadla na malinovku do Štefánky a po lícach mi tiekli slzy. Zrazu ma oslovil starší pán od vedľajšieho stola – slečna, čo ste taká smutná? Viac mi nebolo treba. Hrozne som sa rozplakala. Keď sa ma spýtal na meno, zrazu spľasol ruky – ale veď moja manželka sa volá úplne rovnako a tiež je z vašej dediny. Preto sa tak podobáte.
Myslela som si, že si robí srandu, ale naozaj, bola to moja sesternica. Dodnes som presvedčená, že mi ho vtedy zoslal Pánboh. Ukázalo sa, že pracuje na ministerstve a skutočne nám aj s manželom zohnal učiteľské miesta v Hornej Nesluši. Dlho sme tam síce nepobudli, vtedy učiteľov často posielali z miesta na miesto, ale mne to nevadilo. Mali sme prácu, boli spolu a ja som mala úzky kontakt so slovenskými dedinami.“
Tuláčka u Dzurindovcov
Chodiť po slovenských dedinách začala Melánia Nemcová zhruba v polovici štyridsiatych rokov. Rada spomína najmä na Strážske s nádherným panstvom.
„Grófka tam bola osvietená a veľa urobila najmä pre miestnych Cigánov. Dala im tehly, maltu, aby si postavili dôstojné domy, dbala, aby ich deti chodili do školy. Rýchlo sa však na to zabudlo, aj jej kaštieľ zničili a vyhnali ju. Zrazu si nikto nepamätal, koľko toho pre ľudí urobila. Ale keď som potom o mnoho rokov neskôr vystupovala so súborom v USA, zrazu za mnou prišli štyria cigánski chlapci, ktorí tam emigrovali. Dodnes vraj s veľkou láskou spomínajú na grófku aj na školu.“
Pri zbere etnografického materiálu sa Melánia Nemcová zatúlala až do dediny, kde žila rodina dnešného premiéra. Dzurindov otec tam bol riaditeľom trojtriedky.
„Škola stála na strmom brehu. Prišla som tam za hroznej búrky, kopec sa zmenil na blato, po ktorom som sa šmýkala, ani dáždnik som nemala. Ale celá dedina ma čakali – starí, mladí, dedinské baby a medzi nimi pobehoval taký malý chlapček s čiernymi kučeravými vláskami. Vždy, keď v televízii zbadám premiéra, príde mi to na um.“
Naschvál na ocot
Kým manžel Melánie Nemcovej vášnivo ochotníčil, ona prepadla folklóru. Našťastie ju v tom podporoval a nebránil jej chodiť po dedinách.
„Akurát dcéra mi to dodnes vyčíta – koľkokrát si nás nechala samých a stále chodila po tých horách! Ale keď som chcela všetko zaznamenať, musela som. Vtedy neboli vlaky, autá ani autobusy, všetko som musela prejsť peši. Ale stálo to zato. Dedinskí ľudia boli neobyčajne múdri. Často mali len dve-tri triedy, lebo potom museli pracovať na poli či v lese, ale koľko toho vedeli! Všetko sa naučili z prírody.“
Melánia Nemcová pochodila najmä regióny východného Slovenska. Počúvala, čo ľudia rozprávali o svadbách, deťoch, o prírode. A najmä sledovala, ako tancovali. Na zábavách naschvál zostávala na ocot.
„Nemohla som sa vykrúcať, mne bolo treba pozerať na nohy. Sledovať, ako sa páry pri tanci objímajú, držia za ruky, za pásom, aké robia kroky. Strašne veľa drobností bolo treba odpozorovať a pozapisovať. Nemala som žiaden magnetofón, kameru, všetko som si poznamenala notami a pod každú notičku obrázok, ako ide noha, ruka. Aby ľudia aj o päťdesiat či sto rokov poznali ten tanec. Veľmi sa mi zišlo, že ma nevlastná sestra naučila kresliť, a tak som obkresľovala, čo mali ľudia poobliekané, detaily krojov, výšiviek.“
Choreograf – naivista
Čoskoro si založila vlastný tanečný súbor, hoci vôbec netušila, že existuje profesia ako choreograf.
„Až raz nás pozvali do Prahy, kde sa zišli folkloristi z celého sveta. Zatancovali sme a zrazu sa ma jedna pani pýta – odkiaľ ste čerpali choreografiu? Vravím, ja neviem, čo je to choreografia. Všetci sa začali smiať a že som veľmi nadaná a musím ísť študovať. Tak som išla, nakoniec som sa dostala až do Moskvy, kde je dodnes najlepšia tanečná škola.“
No a potom to už išlo. Melánia Nemcová pracovala v Moskve, Archangeľsku, Minsku, Poľsku, vo Veľkej Británii, v Kanade. So slovenským folklórom precestovala Európu, pol roka pôsobila v USA.
„Dnes to už ani nie je pravda. Vystupovali sme napríklad v anglickom mestečku, kde otvárali nové divadlo. No a to divadlo prišli otvoriť princezné Anna a Margaréta. Náš folklór ich natoľko očaril, že sme potom vystupovali aj v Londýne v Kráľovskom divadle a ony každý večer sedeli v lóži. Naše kroje, ťahavé pesničky, ich úplne dojali. Slovenský folklór je nádherný, aj preto sa ním dodnes zaoberám. Je mojím údelom až do smrti.“
FOTO SME - PAVOL MAJER a archív M. N.
Pri potulkách dedinami východného Slovenska zaznamenávala Melánia Nemcová nielen ľudové spevy a tance, ale aj kroje, ktoré nosili dedinčania. Jej obrázky sú cenným etnografickým materiálom.Svojimi znalosťami detailov východoslovenských krojoch prispela aj do knihy folkloristky Ľuby Pavlovičovej-Bakovej o slovenských bábikách oblečených do slovenských ľudových krojov.
