Tobey Maguire na Seabiscuitovi. FOTO - MOVIEWEB
V Seabiscuitovi si zlomia nohu: jeden kôň, jeden džokej a celý jeden národ. Kôň, džokej aj národ sa vystrábia a idú v ústrety novým triumfom. Film, ktorý o ňom rozpráva, sa stal predmetom veľkých chvál, horúcim kandidátom na Oscary. Je oslavovaný ako vzácny ostrov kvality uprostred mora bezútešnej produkcie, ktorá v lete prichádzala z Hollywoodu.
Čo všetko sa na nás v Seabiscuitovi zrúti? Burza – v najväčšom krachu v dejinách, majetná rodina, čo skrachuje, predaj dieťaťa, smrteľná nehoda druhého dieťaťa, rozpadávajúce sa manželstvo. Plus celá Amerika, ktorá má každú chvíľu skolabovať, masová chudoba, prostitúcia a hazardné hry. A pri tom všetkom na nás zo všetkých pórov celuloidu sála hrejivý, miestami aj sacharínom nasýtený lúč.
Tón je zahmlene nostalgický, od začiatku, keď rockwellská rodina pri večeri recituje Shakespeara, a nemení sa, ani keď Gary Ross v čiernobielych fotomontážach necháva rozplynúť obrazy veľkej depresie, ktoré sú vlastne svedectvom zúfalstva – no nepôsobia tak, lebo sú vyčalúnené rozprávkovo mäkkým hlasom rozprávača.
Seabiscuit je príbeh budovateľskej Ameriky tridsiatych rokov. Red Pollard (Tobey Maguire) sa musí dolámať pri boxovaní, oslepnúť na pravé oko, aby sa napriek tomu uchytil ako džokej. Seabiscuit je mitrha z rozprávky, mrzáčik, určený na prehry, a aj tak vyhrá najväčšie preteky. Milionár Charles Howard (Jeff Bridges) síce prišiel o ženu a dieťa, ale svoj život naplní ako mentor náhradného syna. A celé Spojené štáty sú síce na kolenách, ale už-už sa zasa štverajú hore.
Pollard a Seabiscuit, Underdog a Underhorse, sú vraj skutočné postavy z tých čias. Prerozprávané Garym Rossom sú trochu mýtom z umelej hmoty, raz viac, raz menej presladeným.
Na príbehu Seabiscuita je všetko samý vysoký lesk: nádhera jesenných farieb, siluety, ktoré sa halia do hmly. Ale hlavne životné príbehy. Tobey Maguire a aj Jeff Bridges reagujú na stratu rodiny každý so svojou bezbolestnou melanchóliou. A Bridgesova náhradná manželka Elizabeth Banks mu bezchybne upravená a usmiata stojí tesne po boku, utiera tanieriky a smie nakŕmiť zázračného tátoša jabĺčkom.
Režisér cíti, že sa mu príbeh môže uškrtiť svätožiarou, a tak mu dodáva humor. Pochopíme, že keď sa do obrazu dostane reportér Tick-Tock McLaughlin (William Macy), nastal čas na žarty. Ale Tick-Tock, takmer ako všetci v tomto filme, neexistuje ako postava, ale len ako funkcia. Jediný, kto unikne rozmiestneniu, je mlčanlivý tréner Chris Cooper, relikt divokého západu v nastupujúcej mediálnej ére.
Na vznik legendy treba dobrých a zlých. Gary Ross konfrontuje svojho selfmademana – milionára s karikatúrou plutokrata z východného pobrežia, postavou takou odpudzujúcou, že by sa za ňu nemusel hanbiť ani žiadny uvedomelý sovietsky režisér. Možno preto je Seabiscuit v Amerike tak nesmierne úspešný. Seabiscuit sa zaklína priekopníckym duchom, silou a možnosťami jednotlivca, a oslavuje ducha, silu a možnosti jednotlivca ako liečivú silu. Kedysi ten liek musel pomáhať.
Ale boli iné časy, a okrem toho, Gary Ross predsa len nie je skutočný vizionár, len šikovný remeselník emócií. Napokon, nie je jediný, kto vhupol na nostalgickú retrodráhu tridsiatych rokov. Pred dvoma rokmi sa na ňu dal aj Sam Mendes so svojím filmom Road to Perdition. V ňom Tyler Hoechlin prežije, lebo sa naučí ovládať pravidlá života v jazere s krokodílmi. Tobey Maguire však – ako sníva film Seabiscuit – prežije preto, lebo im vlastnoručne zláme väzy.
