Pre výtvarnú reč Evy Hnatovej sú najpodstatnejšie dotyky. Dominuje symbol rúk, stopy, na ktoré sa vrstvia ďalšie stopy. Sama tvrdí, že diela necháva otvorené. Môže sa k nim vrátiť, prepracovať ich. Sú podstatou monotypie – techniky, v ktorej predovšetkým tvorí a ktorá v sebe spája maľbu, kresbu i grafiku. Obraz komponuje vrstvením odtlačkov z jednej alebo z viacerých matríc, domaľováva, vyrýva, kreslí do matrice a znovu odtláča. Zanecháva stopu tam, kde sa dotkne papiera.
Ako píše kurátorka výstavy, Eva Hnatová odkrýva vo svojich dielach vrstvy vlastného poznania, zážitkov a spomienok, odhaľuje a znovu zakrýva. Svoj príbeh nemaľuje v konkrétnych, jasne čitateľných obrysoch. Nenamaľuje veci a javy, ktorých sa dotkla. Maľuje pocity z poznania, ktoré zažíva. Občas na obrazoch využíva text, ktorým diváka vťahuje do svojho sveta.
„Keď kreslím, nie je dôležité, čo kreslím, ale ako to kreslím,“ hovorí Eva Hnatová. „Aj obyčajná čiara môže byť podobenstvom hľadania. Ide po papieri, niekde sa zauzlí, zamotá a zasa pokračuje ďalej.“ Výstava sa volá Fragile – Krehké. Na dielach Evy Hnatovej sú len veci, ktoré má rada. Prírodné deje i medziľudské vzťahy. Minulosť i prítomnosť. Duchovný svet, otázky viery, kresťanstva a jeho odkazu. Inými slovami, je to krehká rovnováha medzi dotykmi a ich podobenstvami. (pet)
