Eufória, ktorá nastala po remíze Púchova s Barcelonou 1:1 v Trnave, bola obrovská, zašla však za realitu. Nik nevedel odhadnúť, koľkými percentami sa zaslúžil o senzačný výsledok vtedy skvelou, dôraznou hrou Púchov a koľko Barcelona istým podcenením súpera, čo tréner Rijkaard odmietal.
V druhom zápase hrali tie isté mužstvá úplne niečo iné. Púchovský dôraz, na ktorý sa spoliehal Štefan Zaťko, zostal v posunkovej podobe. Jeden zo španielskych novinárov žartom poznamenal, že hráči Matadoru sa najbližšie k súperovi dostali za zápas dva razy. Keď si podávali ruky a keď sa rozbehli vymeniť si dresy s hviezdami.
Inak ponúkli Barcelone púchovské korzo.
Tréner Štefan Zaťko bol sklamaný prístupom hráčov, ktorých nedokázal vyburcovať k obratu, k boju o stavovskú, futbalovú česť. Na ploche už nebol tím, iba skupinka pobiehujúcich, bez ladu a skladu.
Zaťko po desiatich minútach v Trnave povedal, je to dobre rozbehnuté. Stalo sa, Púchov urobil historický záber. V Barcelone po siedmich minútach, v ktorých jeho hráči urobili zo sedem nepresných prihrávok, odrazené lopty vracali súperovi, skonštatoval - je koniec. Začala sa cesta k historickej prehre.
Sú zápasy, keď jednému ide všetko, druhý má smolu. Tento však povedal niečo iné. Barcelona je, obrazne povedané, na inom poschodí ako náš futbal. Manažér Juraj Vengloš dodal, že neprehral Púchov, ale slovenský futbal. Teraz to bola prehra Matadoru, v inom by to bola prehra v belasom, žltočiernom alebo zelenožltom.
To je najkrutejšie konštatovanie po spláchnutí Púchova do kanála pod Nou Campom.
Autor: JÁN MIKULA, Barcelona - Bratislava
