Bývalý tréner Púchova Jozef Šuran sa pred výkopom v Barcelone vyjadril, že nášmu futbalu by prospel aj pozitívnejší mediálny tón. Následný vývoj na Nou Campe okrem jeho bývalých zverencov brutálne prefackal názor na naše pomery vzácne skromného a pracovitého poctivca.
Masívne mediálne masírovanie verejnosti pred zápasom prinieslo iba úrodu vtipov na internete.
(Napríklad: Vieš ako rozoznáš Púchovčana medzi cyklistami - tak, že má na kolese osmičku).
Nekonečné jalovinky o reálnych postupových šanciach (Žilina, Petržalka) sa nenaplnili ani v prípade púchovskej túžby neutrpieť hanbu.
Pred tromi týždňami sa po remíze v Trnave (1:1) o púchovskom futbale písalo ako o malom zázraku. V eufórii sa málokto zaoberal pravdepodobnosťou, že barcelonské hviezdy nechceli svoje drahé nohy vkladať do agresívneho pressingu, ofenzívneho iba zdanlivo, a pasívne bránili jednogólový náskok. Na vlastnú ľahkovážnosť doplatili vyrovnávajúcim gólom v nadstavenom čase, na ktorý už nemali čas odpovedať. O to trpkejšia bola dezilúzia v Barcelone. Tak, ako sme sa po prvom zápase nadnášali na pocitoch zviditeľnenia malého mesta na Slovensku, tak sa musel hlavný sponzor na dresoch Púchova hanbiť, ako sa reprezentanti výrobcu autoobutia šmýkali v španielskom daždi.
Žilinskí majstri sa nosia ako nepoučiteľní frajeri v štýle, že sme dobrý mančaft, len nám nejde karta a nedá sa s tým nič robiť. Petržalka drela. No a čo? To nie je cynizmus, normálna reakcia tým, čo si hovoria profesionáli. Súper bol jasne lepší. Meditovať o blízkosti postupu je asi také dojímavé, ako keď sa človek bez jazykových základov snaží dohovoriť po francúzsky. Chvíľu je jeho snaha sympatická, potom však už iba otravná.
Naša pohárová trojica je v posledných rokoch objektívne to najlepšie, čo v lige máme. Jej medzinárodné výsledky len dokumentujú neprestajný pád slovenského futbalu. Nič na tom nezmenia slová zväzových funkcionárov o diplomatických krokoch, ktoré sú zúžené na vytvorenie pohostinnej atmosféry pri návšteve šéfa FIFA Seppa Blattera. Výstižnou iróniou o vierohodnosti progresívnych vetrov je, že hneď ako odišiel, sa drahý trávnik v ospevovanom Národnom tréningovom centre rozpustí po prvom daždi.
Náš futbal sa stáva chorým v momente, keď talentovaní chlapci prekročia prah seniorskej kabíny. Nakazia sa vzťahmi, ktoré spriada funkcionársky prepletenec bohatých diletantov s rafinovanými majstrami starých štruktúr. Nič čudné, keď sa pozrieme na strešné pomery v politike, ako sa často skôr približujeme k metódam minulosti a vzďaľujeme od civilizácie.
