Argentínsky spisovateľ maďarsko-ruského pôvodu Federico Andahazi (1963) sa dosiaľ na náš knižný trh dostal výlučne zásluhou českých prekladov. Autor, povolaním psychoanalytik, sa celosvetovo preslávil už v roku 1996 debutom – škandalóznou historickou prózou o objaviteľovi klitorisu zo 16. storočia.
Andahazi patrí medzi najúspešnejších súčasných latinsko-amerických románopiscov. Jeho knihy pravidelne vychádzajú v prestížnych vydavateľstvách a prekladajú sa do desiatok jazykov. Svojou tvorbou rodák z Buenos Aires presvedčivo pomáha trendu stierania hraníc medzi populárnou a takzvanou umeleckou literatúrou. Intelektuálne náročnejších čitateľov nadchýna encyklopedickými znalosťami z histórie a estetiky, ako aj vyspelými štylistickými schopnosťami. Atraktívnosťou námetov a zmyslom pre dramatické rozvíjanie zápletky však oslovuje aj masy čitateľov dobrodružných románov.
Vlámské tajemství je precízne gradovaný príbeh, ktorý sa odohráva v pätnástom storočí v prostredí fiktívnych talianskych a holandských výtvarníckych majstrov. Jednotlivé maliarske školy súperia o priazeň skúpych mecenášov, predbiehajú sa vo využívaní nového objavu perspektívy a v rozvíjaní techniky olejomaľby.
Autor priznáva, že chcel „namaľovať román“. Rozhodol sa spojiť písanie s maliarstvom, ktorému sa venoval on i jeho predkovia, ktorí z Maďarska ušli pred nacionálnymi socialistami. Na začiatku je záhadná a beštiálna vražda. Kapitoly sa volajú podľa najslávnejších dobových farieb, ktoré sú, ako sa ukáže, jedným z kľúčov k odhaleniu tajomstva. Andahazi dômyselne kombinuje dobové fakty s fikciou. Vierohodnosť textu zvyšujú početné citáty z teórie farieb, mystiky a hlavne umenovedy. Nechýbajú osvedčené postupy kriminálneho žánru. Falošné stopy a mylné rozhodnutia odďaľujú odhalenie páchateľa, čím postupne narastá napätie.
Text plný rafinovaných hier ponúka viac možných rovín čítania. Román však najmä v závere trpí nadmierou používania literárnych fígľov, ktoré – nech sú akokoľvek prešpekulované – nedokážu zakryť isté slabiny prehnane vykonštruovanej fabuly. Postavy sú načrtnuté len povrchne a neprechádzajú nijakým vývojom. Zmienky o ich potláčanej sexualite, traumách z mladosti či drogovej závislosti zostávajú skôr v rovine jednorazového efektu.
Objasnenie záhady farby v čistom stave je pre Andahaziho príležitosťou vzdať hold literárnemu vzoru, Borgesovi, ktorý už roku 1940 vyzdvihoval dobrodružné rozprávanie oproti „beztvarému, psychologickému“. Vlámské tajemství je zdrojom inteligentnej čitateľskej zábavy a príjemným únikom z reality do krásneho i hrôzostrašného sveta Andahaziho obrazotvornosti.
