Fotografia Jeana Cocteaua z roku 1919 od neznámeho autora je na výstave Jean Cocteau v priebehu storočia, ktorá trvá do 5. januára v Centre Pompidou v Paríži. FOTO – REUTERS
Nezanechal po sebe žiadne sláčikové kvarteto, detektívku, ani olejom namaľovanú krajinku. Inak sa zaoberal takmer všetkým, čím sa v umení zaoberať dá. Písal básne, romány, divadelné hry, režíroval, hral, okrem toho bol kritik, choreograf, a okrem toho kreslil, svoje knihy si ilustroval sám. Nikdy mu tiež neprekážalo dať sa dokopy s inými žiarivými osobnosťami. K jeho baletu Parade tvoril hudbu Erik Satie a Pablo Picasso kulisy. S Igorom Stravinským napísal oratórium Oidipus Rex. Boxerovi Alovi Brownovi, ktorý prepadol drogám, pomohol k triumfálnemu návratu. Jean Cocteau zomrel pred štyridsiatimi rokmi, len pár hodín po Edith Piaf. Pre Francúzsko sa 11. október stal čiernym dňom.
Jean Cocteau nemal v úmysle presvedčiť publikum pomaly zrejúcim dielom. Chcel ho ohúriť a vyprovokovať. A to sa mu aj darilo. Bol miláčikom veľkého sveta, smotánka pravidelne putovala na jeho vernisáže a divadelné premiéry, až po nich sa šla baviť na Montmartre, neskôr na Montparnasse.
Jeho umeleckí kolegovia ním väčšinou neboli nadšení. André Breton, hlava surrealistov, ho zúrivo prenasledoval. Paul Éluard prerušil generálku hry La voix humaine (Ľudský hlas) v Comédie-Francaise hlasnými výkrikmi: „Merde! Merde! Merde!“ čiže „Hovno! Hovno! Hovno!“ Paul Morand si zapísal do svojho denníka takúto dvojzmyselnú pochvalu: „Cocteau vylepšil všetko, čo ukradol.“ A André Gide z neho urobil románovú postavu, spisovateľa - hochštaplera. Académie Francaise, do ktorej sa dlho márne snažil dostať, ho prijala, až keď mal šesťdesiatpäť.
Jean Cocteau musel platiť daň z toho, že šiel stále s módou. Len nemoderné veci nestarnú. Dnes je Cocteau veľkým menom bez literárneho diela. V pamäti zostane zopár obrazov z jeho filmov, Orfeus, kĺžúci sa cez zrkadlá, čerň posla smrti na motorke, Kráska, čo omdlie pred Zvieraťom, chlpatou obludou, zakliatym princom, ktorý ju zvádza. V povedomí zostane najmä jeho neskrývaný romantický vzťah so Jeanom Maraisom, vďaka ktorému sa Cocteau stal možno najväčším hrdinom homosexuálov v dejinách.
K štyridsiatemu výročiu smrti Jeana Cocteaua nanovo vychádza vo vydavateľstve Gallimard slávny Cocteauov životopis, ktorý napísal Claude Arnaud. Arnaudov životopis nie je prvý, ale pravdepodobne najinformatívnejší. Nevŕta sa v intimitách, ale ani sa nevyhýba otázkam, ktoré sa zvedavému čitateľovi logicky vnucujú. Jean Marais tu vystupuje ako vypočítavá chladnokrvná potvora, ktorá svojho milujúceho Pygmaliona väčšinu času vodila za nos a svoje noci trávila všade, len nie s ním.
Dozvieme sa tu napríklad, že Cocteau mal dvakrát konflikty s francúzskou justíciou pre konzumáciu ópia. A na jeseň 1938, keď bol zasa raz na mizine, vážne uvažoval, že si siahne na život, tak ako to urobil jeho otec. Uprostred noci teda bežal Jean Marais za Coco Chanel, ktorá už predtým párkrát Cocteaua svojimi peniazmi zachránila, ale tentoraz sa nedala obmäkčiť, dokonca ani hrozbou samovraždy. Keď sa Marais vrátil so zlou správou, Cocteau v hysterickom záchvate roztrhal všetky fotografie svojej dobrodinky, ktoré našiel.
Na obrovskej retrospektíve Jeana Cocteaua v Centre George Pompidou, ktorá potrvá do 5. januára, žiadny z takýchto osobných detailov nenájdete. Visia tu síce množstvá fotografií a listov, ale, ako sa sťažujú noviny Le Monde, uprostred záplavy kresieb, skicárov, rukopisov, a úryvkov z filmov úplne zanikajú. Výstava je krásna, skladá sa z ôsmich sál s poetickými názvami, napríklad Coincidences alebo Cocteaugraphies, pod ktorými si možno predstaviť hocičo. „Každý si tu pre seba nájde nejakú perlu. Ale žiadna mapa, s ktorou sa budete v Cocteauovi môcť lepšie orientovať, to teda nie je,“ tvrdí iný denník Le Figaro.
ANDREA PUKOVÁ
