Günter Grass tancuje v sobotu večer na Frankfurtskom knižnom veľtrhu s členkou hudobnej skupiny Funny Valentines po premiére svojej novej básnickej zbierky Posledné tance. FOTO - REUTERS
zbierky básní Posledné tance, jedenásťčlenný tanečný orchester k tomu hral tango, foxtrot, dixieland, blues, valčík a swing. Pri čítaní, ako uvádzajú svetové agentúry, trikrát vyskočil zo svojho kresla a podal ruku jednej z troch speváčkok. Len publikum, ktoré Grass pozval do tanca, sa nedalo zviesť.
Potvrdilo sa, že päťdesiaty piaty ročník najväčšieho knižného veľtrhu sveta sa stal najväčšou šou vo svojich dejinách.
Günter Grass nie je autor, ktorý by hovoril o vnútorných stavoch svojej duše, a jeho diela sa nehodia na prekonávanie osobných životných kríz. Že by novou zbierkou chcel dohnať zameškané? Teraz by ľahko mohol vzniknúť taký dojem. Je to však len zdanie. Günter Grass sa svojimi veršami v rytme tanga pohral, miestami triumfálne, so suverenitou, ku ktorej dospel svojimi úspechmi a svojím vekom.
„Prvá báseň sa volá Gottähnlich a myslel som, že by mala byť akýmsi predslovom,“ hovorí Günter Grass. „Hovorím v nej o motívoch, ktoré ma priviedli k téme tancujúcich párov, v slove, kresbe a zvuku. Po ponurej práci na novele Im Krebsgang som chcel spraviť predmet svojej nálady z čohosi veselého, niečo omladzujúce.“
Takže pre zmenu niečo ľahšie? „Veselosť je len kamuflážou týchto básní, neprestajne medzi riadkami visí smrť. Ale niektoré sú aj veselé. Môže vôbec umelec sám seba charakterizovať smutnejšie, než tým, že sa podobá bohom - nie je to najhlbší opak božskosti?,“ napísal o Grassovi ako prvý nemecký kritik Eckhard Fuhr.
Günter Grass načrtol tancujúce a kopulujúce dvojice ako veľkú hádanku. Čo ich ženie k sebe? Čo sa s nimi deje? Muži a ženy sa dívajú v úžase, bezradne, vystrašene s otvorenými ústami. Každý tanec môže byť posledný, ale aj ten posledný je ešte oslavou života. Tón rozlúčky, ktorý prechádza Poslednými tancami, už predvída koniec „Čašníci už upratujú. Tušíme, že koniec bude o chvíľu, ak nie dnes, ale dúfame, že sa bude pridávať. Tak sa všeobecne naťahuje koniec, a náš zvlášť, ten, čo už dávno stojí v kalendári,“ píše sa v jednej básni.
Niektoré verše vytŕčajú z cyklu ako solitéri, najmä Tango nocturno. Cítiť z neho nevoľnosť z letu nekonečným priestorom, strach z voľného pádu, vnútornú cudzotu tancujúceho páru. Výtvor taký dokonalý, aké sa málokedy vydarí - sochárovi, kresliarovi, lyrikovi.
Autor: Frankfurt nad Mohanom
