Jozef Plachý v drese pražskej Dukly. Okrem toho reprezentoval banskobystrických vojakov, v rodných Košiciach reprezentoval Lokomotívu, Sláviu a VSŽ.
FOTO - ARCHÍV
V roku 1968 úplne neznámy 19-ročný Košičan Jozef Plachý vyhral v júni na Rošického memoriáli beh na 800 metrov a vybojoval si miesto v mexickej olympijskej výprave. Bolo v nej trinásť atlétov s neuveriteľnou bilanciou - výškarka Rezková zlato, diskár Daněk bronz, výškarka Valentová štvrtá, osemstovkár Plachý piaty, výškarka Mračnová-Faithová šiesta, bežec na 1500 m Odložil ôsmy. Šprintérka Glesková zabehla v rozbehu senzačný čs. rekord 11,2 (elektronicky 11,29, dodnes slovenský rekord!), v semifinále, žiaľ, pokazila štart.
„O účasti v Mexiku sa mi ani nesnívalo. Pripravovali sme sa v rumunských Transylvánskych Alpách, v stredisku Pietra Arsa. Tam sme sa dozvedeli o okupácii. Všetci sme sa v duchu s mexickou účasťou rozlúčili. Napokon sme cestovali, pre mňa to bol malý zázrak. Mal som devätnásť a ani Prahu som poriadne nepoznal,“ spomína dnes pražský právnik, ktorý obetavo podporuje slovenské bežecké nádeje. Jedným dychom opakoval Golianove slová nadšenia z privítania. „Zopakujte aspoň, že sme skutočne všetci od dojatia plakali,“ prízvukoval Košičan.
„Na vysokohorské prostredie si človek musí zvyknúť, hoci sme cestovali už v septembri. Semifinále som dobehol síce víťazne, ale v mdlobách. Kriesili ma kyslíkovou bombou. Ak sa na vec pozerám spätne, tam som prišiel o medailu. Tento zákrok mi poškodil hrdlo, na finále som nenastupoval fit. Na tretie miesto Američana Farrella som stratil pol sekundy. Napriek tomu som zopakoval čas zo semifinále 1:45,9 min, čo bol juniorský svetový rekord. Bol to beh, na ktorý nezabudnem nikdy. Nadmorská výška, nová hmota tartan a pekelné tempo. Pre osemstovkára samá nevýhoda. Napriek tomu dosiahol víťazný Austrálčan Doubell svetový rekord 1:44,3 min. Všetci sme bežali ako o život.“
Plachý si získal meno. „Už v januári 1969 nás pozvali s Věrou Čáslavskou a jej manželom Pepíkom Odložilom do newyorskej Madison Square Garden. Bol to krásny československý deň. O pol roka mi zobrali pas. Mexičania nám po olympiáde ponúkali azyl. Šancu využili iba gymnastickí manželia Kubíčkovci. Nemali sme potuchy, čo nás doma čaká. Nemysleli sme na najhoršie, hoci prišlo. Za seba môžem povedať - chcel som žiť a športovať, hral som svoju komédiu či tragikomédiu. To je však iná kapitola ako mexická olympiáda. Tá je pre mňa raz krásnou spomienkou, inokedy znamená bolestné rozjímanie. Pepík Odložil, Ludva Daněk už nie sú medzi živými. Věra Čáslavská bojuje so svojím nešťastným osudom. Všetko je v Božích rukách,“ hovoril veľmi úprimne Plachý.
