„Onedlho prišlo peklo,“ hovorí Juraj Králik, ktorý sa v nedeľu vrátil z New Yorku. „O tom, čo sa deje, som sa dozvedel až od kamaráta zo SME, ktorý mi poslal správu, že do Svetového obchodného centra narazilo lietadlo. Išiel som do reštaurácie a povedal čašníčke, aby zapla televíziu. Dvojičky boli v plameňoch! Vybehli sme von a ponáhľali sa tam.“

Hrôza a zúfalstvo

Juraj Králik vybehol s priateľom Pavlom Vajsom z hotela na 54. ulici. Odviezli sa dve stanice metrom, no ďalej to už nešlo. „Vybehli sme na stanici metra Pennstation a pozreli sa smerom k World Trade Center,“ hovorí Králik. „Z dvojičiek už vtedy stála len jedna. Oproti nám sa rútili obrovské masy ľudí. Chceli sme sa dostať bližšie, policajti však tlačili celý dav hore. Potom som si to začal uvedomovať. Doprava bola zastavená, ľudia vychádzali na ulicu, pozerali sa na televízory. A zrazu sa ozval neopísateľný rachot. V priamom prenose sa len niekoľko stovák metrov odo mňa zrútila druhá budova World Trade Center. Atmosféra hustla, ľudia začali prepadať hystérii. Nefungovali nám mobily a každý si myslel, že ľudia, o ktorých mali strach, sa neozývajú preto, lebo už nie sú živí. Nie každý vie, že manhattanský Downtown má inú mobilnú sieť, vytvorenú len pre finančné centrum. Musel som sa dostať ďalej. Chcel som urobiť viac snímok, no kamarát ma odradil. Dostal som šialený nápad: poďme na Empire State Building. Samozrejme, keď sme sa tam dostali, mrakodrap už bol evakuovaný.“

Po odfotení kritických momentov sa Juraj Králik pobral k hotelu neďaleko Central Parku. Nevedel, čo urobiť. Bol to ako poúrazový šok. Keď človeku odtrhne nohu, v prvom okamihu hľadá topánku. Čo bude nasledovať? Príde lynčovanie, mesto zahalí kúdol smrtiaceho dymu alebo budú nasledovať ďalšie explózie?

„Traumatická situácia vrcholila, keď prišli správy o páde ďalších lietadiel na Pentagon a Pensylvániu,“ hovorí Králik. „Prišli silné emócie, z ktorých mi naskakovala husia koža. Po dvoch rokoch som si kúpil cigarety. Ľudia plakali a zháňali svojich blízkych. Okolo sa rozliehala hrôza a zúfalstvo.“

Tenis v galérii

Slovenský výtvarník Juraj Králik (1963) prišiel do New Yorku zrealizovať prvú časť projektu s názvom Tenis v galérii. Myšlienka výtvarného projektu vznikla pred dvomi rokmi, no systematicky sa ním začal Juraj zaoberať pred rokom, keď sa jeho partnerkou v tomto projekte stala Martina Navrátilová. Koncept nabral rýchly spád a v tomto roku nadobudol aj konkrétnu podobu. Vznikli obrazy, ktoré sú výsledkom akejsi kultúrno—športového performance.

Akcia sa s trochou metafory volá výtvarný Grand Slam. Koncom augusta – pred US Open – musela Martina Navrátilová z vážnych rodinných dôvodov účasť odrieknuť. Minulý týždeň malo teda byť v New Yorku pokračovanie.

Legenda svetového tenisu výzvu prijala a pre Králika sa stala rovnocennou partnerkou. Nadchla ju myšlienka zúčastniť sa na výtvarnom projekte, pri ktorom môže využiť práve svoje umenie – hrať tenis. Odtlačky jej úderov na plátne či iných podkladoch sú pôvabnou hrou improvizácie. Je to hra s príchuťou potešenia, ale i rafinovaného výtvarného gesta.

Všetko je inak, hoci projekt nie je zastavený. „ S Martinou sme sa dohodli, že budeme pokračovať v januári na Australian Open. Náš dvorec v súkromnom tréningovom klube bol totiž úplne zasypaný.“

Deň po

V stredu 12. septembra sa Manhattan zobudil do sekvencie zo známeho filmu Day After – Deň po. Všade bolo ticho, ulice ľudoprázdne. „Bol to šialený stav,“ hovorí Králik. „Ticho bolo ohlušujúce. Išiel som ráno o deviatej do Central Parku a nespoznával som ho. Bolo v ňom mŕtvo. Podobná situácia je občas v nedeľu ráno, ale teraz bola streda. Naozaj to bolo ako z filmov. Čas sa zastavil a len kúdoly dymu z dolného Manhattanu naznačovali, čo bolo príčinou. Každú hodinu mal v televízii tlačovku starosta mesta Giuliani, ktorý neuveriteľným spôsobom pomáhal svojmu mestu. Podporoval ľudí, aby neprestali žiť, aby začali myslieť aj na iné veci. Celá záchranná operácia bola neuveriteľne organizovaná. Ľudia boli disciplinovaní a vzájomne si pomáhali.

Samozrejme, situáciu využívali rôzni zvrátenci. V Empire State Building bol napríklad vyhlásený falošný poplach, keď anonym oznámil, že je tam bomba. Premietlo sa to aj do opatrení v našom hoteli a pre istotu som cez noc spal oblečený, s peniazmi a pasom. Čo keby nás evakuovali? A tak som celú noc čakal, či sa dožijem rána.“

Konečne domov!

Juraj Králik mal letenku rezervovanú na sobotu 15. septembra, preto nemal dôvod odísť skôr. „Problém bol v tom, že sa nám zvyšné dni nechcelo nikam ísť. Žiadne múzeá ani galérie nás nelákali. Ponevierali sme sa po obchodoch, kde bola presila predávajúcich. Našťastie naše lietadlo v sobotu priletelo a medzi nami na Kennedyho letisku vypuklo nadšenie. Mám New York rád, ale ešte nikdy sa mi nechcelo odísť z New Yorku tak naliehavo ako v sobotu. Ktovie, či sa doň ešte vrátim? Verím, že áno.“

ĽUDO PETRÁNSKY