i. Od roku 1994 majú slovenskí rodičia možnosť vybrať si na prvom stupni základnej školy medzi známkami alebo slovným hodnotením. Koľkí z nich si túto možnosť vybrali zatiaľ nie je presne známe, pretože štatistika tohto druhu sa nevedie.

Slovné hodnotenie

„Myšlienka slovného hodnotenia je veľmi pekná, len v minulosti nebola dotiahnutá do konca. Mnohí učitelia sa obávali, že budú musieť veľa písať, a preto chceli ostať pri známkovaní,“ povedala pre SME PaeDr. Viera Rosinová zo sekcie základných a stredných škôl ministerstva školstva. Z tohto dôvodu vraj niektoré školy rodičov o možnosti slovného hodnotenia ani neinformovali. „Ale tá metodika sa dá dohodnúť, učiteľ nemusí písať siahodlhé slohové práce. Atmosféra na školách, kde sa rozhodli používať slovné hodnotenie, je výrazne lepšia. Vidno tam, že deti sa učia pre seba, a nie pre známky.“

Aj českí autori Bielej knihy (obdoba nášho Milénia) si myslia, že treba skončiť s rozdeľovaním detí na jednotkárov a štvorkárov. Problémom je však mienka rodičov – väčšina z nich sa známkovania nechce vzdať.

Rodičia sú väčšinou za známky

Pre mnohých rodičov aj učiteľov je ťažké sa známok vzdať. Uprednostňujú jednoznačné a pohodlnejšie známkovanie pred lúskaním písomnej charakteristiky svojho dieťaťa.

Slovné hodnotenie má však svoje výhody. Z výroku: „Natália sa v škole správa slušne. Je ešte veľmi hravá, preto má často problém sústrediť sa na žiadanú činnosť a dokončiť prácu. Učivo druhého ročníka si osvojila čiastočne, hoci na niektorých predmetoch je veľmi bystrá a šikovná. Hovorí celými jednoduchými vetami, pekne spieva, zapamätá si veľa riekaniek a pesničiek. Pekne číta. Vie napísať číslice od jedna do deväť. Pri počítaní potrebuje názor a pomoc učiteľa. Zručná je najmä v sebaobslužných prácach. Je milá, prítulná, snaživá.“; sa určite dozviete viac, ako z obyčajnej dvojky v žiackej knižke.

Aj samo dieťa zistí, čo mu ide a čo nie, v čom má pridať, a nemusí byť okamžite zaradené do kategórie dobrý-zlý žiak.

Psychológovia sú za slovné hodnotenie

„Deti v škole známkujeme každý deň, každú vyučovaciu hodinu a ony musia byť pripravené. Nikoho nezaujíma, že sa dieťa nenaučilo, lebo otec s mamou na seba večer kričali, alebo že bolo príliš unavené a necítilo sa dobre,“ hovoria školskí psychológovia.

Navyše známkovanie, najmä pri ústnom skúšaní, môže byť neobjektívne: závisí od nálady učiteľa, od jeho nárokov, sympatií k žiakovi. Každý učiteľ navyše môže hodnotiť inak. Po príklad nemusíme ísť ďaleko – napríklad taký diktát: jeden slovenčinár ho hodnotí dvojkou už za jednu chybu, druhý až za tri.

Neobjektivitu môže spôsobovať aj nátlak rodičov i riaditeľov škôl, aby dávali lepšie známky. „Nedávajte mu z tej matiky dvojku, veď má samé jednotky! Pokazíte mu priemer a už ho na strednú nezoberú bez prijímačiek,“ prosia rodičia, keď ich dieťaťu hrozí „sólovka“.

Niekedy sa ich práv zastáva i sám riaditeľ: „Mala som žiaka, ktorý sa na moje hodiny absolútne nepripravoval. Mal takpovediac nohy vyložené na stole, na hodiny chodil sporadicky, nič ho nezaujímalo, nič nevedel. Preto som ho chcela na vysvedčení ohodnotiť známkou nedostatočný,“ popisuje svoju skúsenosť učiteľka na druhom stupni bratislavskej základnej školy, ktorá nechce byť menovaná. „Ale riaditeľ mi doslova prikázal, aby som mu dala štvorku, vraj viem, ako to chodí. Nesúhlasila som. O mesiac som dostala výpoveď.“

Od známok nezávisí úspech človeka

Ako nám potvrdili v Metodickom stredisku v Bratislave, neporiadajú sa žiadne školenia o tom, ako by mali učitelia žiakov hodnotiť. Existuje len metodické usmernenie ministerstva školstva, ktoré hovorí o tom, ako na ktorom type školy hodnotiť.

Každý psychológ vám povie, že známky neurčujú, či budú deti v živote úspešné, alebo nie, že to závisí od osobnosti žiaka, od jeho schopností, vedomostí a trochu i od šťastia. Každý rok sa však nájdu žiaci, ktorí pre zlé známky spáchajú samovraždu, alebo sa o ňu pokúsia.

SOŇA REBROVÁ