Zástavy sú aj tam, kde nikdy predtým neboli - táto pribudla na streche mrakodrapu v Chicagu.
FOTO - REUTERS
Zástava je výrazom smútku, solidarity s obeťami útoku, ale aj odhodlania porátať sa s nepriateľmi. Patriotizmus je po vlažnejších rokoch opäť pocitom, za ktorý sa nik nehanbí. Dokonca aj v New Yorku, kozmopolitnom meste, ktoré sa často hanbí prejaviť city, trepocú zástavy.
Mohammed Jaje, taxikár z Brooklynu - pôvodom Pakistanec - mal jednu zavesenú na anténe. Na zlodeja, ktorý mu ju zobral, sa nehnevá. „Nie som blázon. Asi ju niekto potreboval. Boh žehnaj Amerike,“ hovorí pokojne.
„Tak, ako teroristi vedia, že o nich vieme a sledujeme ich, my vieme, že oni sledujú nás,“ hovorí Moses Dávila, nezamestnaný učiteľ z Portorika. „Keď nás na uliciach uvidia so zástavami, zistia, že sa ich nebojíme a že ich porazíme.“ Zdá sa, že presne tento druh patriotizmu v tejto chvíli v Spojených štátoch víťazí. Jedno, či sú to prisťahovalci, alebo rodiny, ktoré žijú v Amerike niekoľko generácií.
V Miami demonštranti len nedávno protestovali proti vydaniu malého Kubánca Eliana Gonzáleza Castrovmu režimu a hanobili pritom americké zástavy. Dnes je štvrť Malá Havana plná amerických zástav.
V Kalifornii na mnohých miestach už zástavy nekúpite. Vypredali sa. Zdá sa, že útok na Spojené štáty pomôže aspoň výrobcom zástav a amerických symbolov.
Joseph Doria (82) je vojnovým veteránom, ktorý v II. svetovej vojne bojoval na Filipínach. Na jeho washingtonskom dome je jedna z najväčších zástav v meste. „Dlhé roky som mal túto zástavu zavesenú a susedia si mysleli, že som nejaký blázon alebo komunista,“ hovorí Doria. „Po vojne sme sa navzájom odcudzili. Ale teraz vidíte, moji milí priatelia, história sa opakuje. A my si opäť musíme pripomínať, aké je naše dedičstvo.“
Bob Krause z Greenvillu sa nemusel obávať toho, že v obchode už zástavu nekúpi. Bývalý námorník má doma pravé rodinné dedičstvo - zástavu so 48 hviezdičkami, ktorú predkovia dnešných Američanov vyvesili po útoku Japoncov na Pearl Harbor. História sa opakuje.
(mch)
