FOTO – REUTERS
Vladimír Kaminer, jeden z ťahákov tohtoročného Frankfurtského knižného veľtrhu, sa pred štrnástimi rokmi vysťahoval z Ruska a odvtedy žije v Berlíne, píše po rusky a nemecky. Keď emigroval, nevedel po nemecky ani slovo a učil sa, keď predával v stánkoch pivo, roznášal jedlo. Prvýkrát prerazil zbierkou poviedok Ruské disko, v auguste mu vyšla kniha Moja nemecká kniha džungle.
„Spisovateľom som sa stal náhodou po návšteve niekoľkých berlínskych literárnych večierkov. Zapáčilo sa mi, že mladí autori týždeň čo týždeň vyrábajú zo svojich zážitkov vždy nové a nové texty, ktoré verejne predčítajú a ešte zato inkasujú vstupné. Je to veľmi pozoruhodný spôsob života.“ Svoju prvú zbierku poviedok nazval Ruské disko (2000) a tá práve vychádza v českom preklade. Ruské disko sa volajú aj obľúbené večierky v berlínskom Kaffee Burger, kde Kaminer vystupuje ako DJ: z platní sa valí všetko možné od punku cez folklór a pop. Kto sa tam chce vybrať, musí počítať s dlhým čakaním v rade – Ruské disko je kult. „Chodia naň Nemci a Rusi, čo chcú zabudnúť, že sú v Nemecku,“ vykladá Kaminer. Za sovietskej éry býval vraj hipík, potom punker a teraz je „malomeštiacky punker“, lebo svoj neviazaný životný rytmus musí skĺbiť s realitou – chodiť pre deti do škôlky, zarábať peniaze. V Nemecku sa z neho stala popová hviezda. Z Kaminera sa stala hviezda, objavuje sa v médiách, píše do novín.
Nečudo, že keď je Frankfurtský veľtrh venovaný tento rok Rusku, a okrem toho chce tento rok zvlášť výrazne povzbudiť publikum, pozval do Frankfurtu Kaminera a avizuje jeho diskotéku ako zvláštnu atrakciu.
Kaminer tvrdí, že hlavným tromfom súčasnej ruskej literatúry je jej rôznosť. Kaminerov slávny ruský kolega Viktor Jerofejev tvrdí, že v ruskej literatúre dnes zúri občianska vojna medzi humanistami a tými, čo chcú šokovať.
„Áno, táto neaktuálna vojna, zapadaná prachom, sa ešte stále koná. Ale nie je na nej nič vzrušujúce. Je to boj o samozrejmosť,“ pripustil Kaminer pre agentúru DPA. Kam sa podľa Kaminera uberá ruská literatúra? „Tam, kam sa uberá ruská spoločnosť. Je to oveľa prehľadnejšie než v EÚ. Môže ísť len dvomi smermi: buď sa stane niečím ako Poľsko, vľúdnym susedom so slabším hospodárstvom a slabšími ľudskými právami. Alebo spadneme do temnej minulosti, ale tomu neverím.“
Oficiálnym mottom Frankfurtského veľtrhu je „Nová krajina, nové tváre, nové mená.“ Kaminer pripúšťa, že niektorých z autorov by si skutočne nikto nemohol predstaviť v starých časoch, ani ako disidentov.
Tvrdí, že literárna scéna je v Rusku celkom iná, než napríklad v Nemecku alebo v Anglicku. A dodnes tu vládne presvedčenie, že Angličania či Nemci nám nemajú čo povedať, nemajú nič nové.
„Sovietski aj antisovietski spisovatelia kedysi hlásali: literatúra má veľkú zodpovednosť, ukazuje spoločnosti smer do budúcnosti. Postmodernisti to odmietajú: je to len fiction, nič viac. Také debaty sa na Západe konali pred tridsiatimi rokmi. Ale v Rusku sa všetko deje neskôr.“
(mf)
