eta, Rozvoj, 1. mája, Nádej, Partizán, Brigáda, Priekopník, Baník, Blesk, Dukla, Mier, Svornosť, Sloboda, Pohraničník.

Stará pani na priedomí svojho domu oproti Obecnému úradu v Bučanoch (pri Trnave) sleduje každý pohyb. Postrehne každého cudzieho a hneď kričí na susedu, aby jej porozprávala, čo videla. Ale či funguje kino, ktoré je priamo oproti jej domu, netuší. "Tu je kino, ale či funguje, to neviem. Ja som tam nechodievala. Ale keď v dedinskom rozhlase vyhlasujú program, tak asi funguje, no neviem," hovorí.
Pri ceste je na zemi pútač s nápisom Predaj textilu. Naň sa cez týždeň mení kino s 250 sedadlami. Po premietaní zasunú sedadlá namontované na vysúvacej podlahe dozadu a podnikateľ rozloží svoje vešiaky so šatstvom. "Do kina chodieva veľmi málo ľudí. Ja som kedysi chodievala, ale už dávnejšie som nebola," hovorí mladšia dáma prezerajúca si detské vetrovky. "Kto by sem chodil - päťdesiat korún či koľko to pýtajú," doplní vedľa stojaca pani.
Keď kino postavili, bolo na svoj čas asi vynikajúce. Dobre vyzerá dodnes, aj keď sedadlá potiahnuté tvrdou koženkou sú už dosť staré.

Nejdete do kina?
V nedeľu podvečer stoja pred budovou Obecného úradu v západoslovenskej obci Kúty, kde je kino Úsvit, štyria mladí muži. Telefonujú z mobilov a zháňajú kamarátov, či nepôjdu do kina. Aby premietali, musí si kúpiť lístok najmenej šesť ľudí. Nakoniec sa ich nazbiera viac. "Zvyčajne hrajú raz do týždňa, v nedeľu. Premietajú pomerne nové filmy, dostanú sa sem tak dva-tri mesiace po premiére v mestských kinách. Ak je film dobrý, zaplnená je polovica kina, ak nie, čaká sa, či príde šesť ľudí. Niekedy sme pred kinom štyria a ak veľmi chceme vidieť film, kúpime ešte dva lístky," hovorí mladík z Kútov.
Vstupné je okolo 50 korún. "Občas býva sranda. Keď premietali Titanic, nešla asi dve hodiny elektrina. Ľudia neboli ochotní odísť z kina, tak čakali a premietalo sa do tretej v noci. Pri jednom filme sa stalo, že kotúče zle nahodili. Pozerali sme na film a odrazu nedával žiadny zmysel. Raz vraj film išiel naopak a titulky boli hore. Kino dobudovali niekedy na konci komunizmu. Vtedy tu býval taký nával, že pre deti predávali dva lístky na jedno sedalo a sedeli spolu. Po bokoch popridávali ešte stoličky."
Pukance, pitie, jedlo, ako v najmodernejších mestských kinách, na dedine nebývajú, ale v Kútoch idú s dobou. Majú tu napríklad súťaž - divák napíše na lístok svoje meno, hodí ho do krabice a raz za mesiac vyžrebujú, kto dostane dve voľné vstupenky na ľubovoľné predstavenie.

Najstarší premietač
Lyžiarske stredisko, množstvo penziónikov, ubytovanie na súkromí. Kysucká dedina Oščadnica. Hoci je to dedina, kde Anna Malíková nelepí volebné plagáty po stĺpoch verejného osvetlenia a na smetné koše, ale pribíja ich rovno na stromy, kultúra je v nej živšia ako v iných obciach. Knižnica veľkosti priemernej okresnej požičovne kníh, pravidelné šou známych ľudí (nedávno Bolka Polívku), veľký kultúrny dom s kinosálou, akú nemajú ani niektoré mestské kiná. Opona je síce na kľuku, ale sála je príjemná, sedadlá sú vo veľkom sklone.
A okrem toho tu majú pravdepodobne aj služobne najstaršieho premietača na Slovensku. "Premietam od roku 1947. Nepremietal som akurát dva roky, keď som bol na vojenčine. Aj v minulosti, aj teraz bolo tak, že počet ľudí záležal od filmu. Dnes chodí najviac na také otravovačky, samá búračka, strieľačky. Ak sa nenaháňajú na autách a nezabíjajú, diváci ani veľmi neprídu. Väčšinou chodia mladí, starší sedia doma pri televízii," hovorí premietač kina Svet v Oščadnici Štefan Jendrišák.
"V minulosti stálo vstupné korunu, ešte pred koncom totality šesť korún. Dnes ľudia z kín ubúdajú. V okolitých dedinách už veľa kín zrušili, ľudia nechodili. Aj my sme kedysi premietali štyrikrát za týždeň, dnes raz. Záujem bol taký veľký, že keď v 70. rokoch prerábali kúrenie v kultúrnom dome, musel som premietať v požiarnej zbrojnici," hovorí.
Niektoré filmy si pozrie s chuťou, iné by vraj vidieť ani nemusel. "Lenže ja ako premietač film sledovať potrebujem - či sú správne titulky, či nie sú hore nohami, treba sledovať aj dej, aby som si bol istý, či nadväzuje na seba, či sú dobre založené kotúče. Na jeden kotúč sa zmestí tak dvadsať minút filmu, takže kotúče treba stále prekladať. Keď má film napríklad 120 minút, je to šesť plných kotúčov."
Kino v Oščadnici podľa neho vydrží. "Veď to je veľká dedina, žije tu päťtisíc ľudí a mnohí sa vracajú z miest, utekajú z činžiakov. Ak budú dobré filmy, kino má perspektívu."
Výber filmov má v dedine na starosti Jozefína Liptáková: "Premietame každú nedeľu, vstupné je od 45 do 50 korún. Chodí tak 35 - 40 ľudí, niekedy aj menej. Premietame, keď je najmenej desať ľudí. Najlepšie idú komédie a akčné filmy. Romantika nie." Napriek tomu, najväčší úspech mal Titanic. Prišlo toľko ľudí, že museli popridávať stoličky. Dobrú návštevnosť mali aj filmy Harry Potter, Matrix Reloaded, Baby to chcú tiež, Prci, prci, prcičky, Pán prsteňov, Pearl Harbor.
"Ale dajte pokoj s kinom, ja už dávno nechodím," zahadzoval rukou starší chlapík na bicykli. "Kedysi sme dlho nemali televízny signál, a tak sme chodili do kina. Ale teraz na tie filmy nemám chuť, tam chodia iba mladí."
"Ja už nechodím, ja už mám toho dosť," povedala pani v obecnej knižnici. Radšej sa venuje knihám: "Podľa štatistiky si každý v dedine, vrátane kojencov, aspoň raz ročne požičia knihu. Takže sme pomerne navštevovaní."

Titanic aj trikrát
"Jáj, keď prišiel Titanic, museli sme premietať trikrát v jeden deň, taký bol záujem," hovorí pani na obecnom úrade v Kysuckom Lieskovci. "Ale niekedy musíme zrušiť predstavenie, lebo ľudia neprídu." Kino a kultúrny dom sú spojené s obecným domom. Pôvodný zhorel, koncom 80. rokov postavili nový a odvtedy je tu aj kino. Volá sa Vesmír, ale záujem vraj klesá a uvažovali, či tento rok nebude posledný.
"Ja som tu v kine nebol ani nepamätám. Nevidím dobre na titulky, nestíham čítať," povedal starší pán vychádzajúci z úradu.
V premietacej kabíne boli práve zložené tri krabice filmu Jadro. Vstupné je zvyčajne okolo 40 až 50 korún, na dlhší film 60.

Dedina bez kina
"Tu už kino dávno nefunguje. Hádam aj desať rokov. Mal to na starosti nejaký mladý, ale zomrel a odvtedy kino nebolo," vraví pani pred obchodom v obci Zborov.
Mária Jánošíková z obecného úradu to hodnotí, tak, že návštevnosť v kinách rapídne klesla, keď prišli do módy videá. "Keď premietali Emanuelu, bolo plno, ale akonáhle bol iný film, prišli dvaja-traja. Ak sa niekomu film nepáčil, odišiel počas premietania a v kine ostal jeden človek."
Problém bol aj s prepravou filmov. Vlakom ich z požičovne dovážali do Krásna nad Kysucou a odtiaľ ich do Zborova premietač musel doviezť, film odohrať, pretočiť naspäť a večer dopraviť do Krásna. "Mali sme premietača, ale ten zomrel a bolo to čoraz ťažšie. Jeden človek vozil tie ťažké krabice s filmami na bicykli, no ľudia prestávali chodiť. Možno by aj chceli kino, ale výška vstupného je pre mnohých neúnosná," hovorí Jánošíková.
Dnes je bývalá kinosála poloprázdna, v sále sú naskladané na stoloch stoličky, občas tam bývajú svadby a využívajú ju na kultúrne udalosti.

Funguje len v zime
Veľký komplex kultúrneho domu, veľké parkovisko, nad vchodom stále nápis ZK ROH - kulturny dom a kino v Ladcoch. Dôchodkyňa, ktorá premieta, roztáča premietačku každú sobotu, ale len od októbra do apríla. Ľudí chodí málo. "Vo svojej dobe bolo naše kino špičkovo vybavené. Premietalo sa v sobotu, nedeľu, niektoré filmy aj trikrát. Bývalo toľko ľudí, že aj postojačky sledovali. Dedinou išiel zástup ľudí do kina, zástup z kina. Chodievali k nám ľudia z okolitých dedín od Ilavy po Púchov. Keď premietali Poklad na striebornom jazere, mal som možno 11 rokov. Lístky sme si museli ísť kúpiť k predavačovi domov, aby sme sa do kina vôbec dostali," hovorí starosta Ladcov Ján Remo.
"Teraz sa snažíme premietať aspoň v zime. Zatiaľ je bez straty, ale aj bez zisku. Keď si požičiame slabší film, príde menej ľudí a nezarobíme. Dobrá novinka priláka viac ľudí, ale tá je zasa drahšia a aj tak sme stále na nule. Neviem, ako to pôjde ďalej. Kino má šancu prežiť novinkami, lebo ak je už film na kazete alebo v televízii, je malá nádej, že niekto príde. Mládež ešte celkom zaujímajú nové filmy, stredná a staršia generácia do kina absolútne nechodí." Vstupné bolo 40 korún, ale to sa ľuďom zdalo veľa. Vlani ho znížili na 30.

Kino žije
Klasická veľká socialistická biela kocka, s ktorou sa architektonicky nedá pohnúť - kultúrny dom s kinom v Radošine. Dedina, ktorá dala Slovensku Radošinské naivné divadlo a do ktorej od februára nejazdí vlak, má kino Pokrok. Napriek názvu je stratové. "Priemerná návštevnosť v zime 40, v lete 60 ľudí. V zime už vstupné nestačí pokrývať náklady, keď započítame aj požičovné, aj plat, aj energie," hovorí starosta Radošiny František Šugra. Kultúrny dom je akoby v dolinke, kde je socialisticky kockaté všetko - obchod s potravinami, požiarna zbrojnica. V dedine ale cítiť zvláštnu atmosféru a istú hrdosť.
Podobnú hrdosť cítiť aj v Dolnej Krupej. Tiež majú kino, námestie Ludwiga van Beethovena, pri ktorom je nie veľmi pekný žltý kulturák. (Hovorí sa, že práve v Dolnej Krupej mal Beethoven milenku, istý čas tam žil a možno aj zložil svoju Sonátu mesačného svitu.) Zopár krásnych domov, pamiatok, plno pamätných tabúľ, krásny kaštieľ. Kino sa snažia propagovať, plagátiky o programe sú v okne kina, na úradnej tabuli pri pošte.

Lenin kázal elektrinu a kino
Keď sa v minulosti v dedinách stavali nové kultúrne domy, nechýbali v nich kinosály. "Do kina chodili aj starší ľudia, a keď vo Važci prišli do kina prvýkrát staré tetky, báli sa, že približujúce sa rušne vyjdú z plátna. Tak sa naľakali, že niektoré utiekli. Kino nepoznali a prvý zážitok bol pre nich strašný. Tak to bolo na začiatku všade. Ľudia boli z nového vnemu šokovaní. Keď som bola so svojou prastarou mamou v Mikuláši prvýkrát v kine, kričala: Preboha, ten kôň na nás skočí!" hovorí známa etnografka Soňa Kovačevičová, vedecká pracovníčka, ktorá dlhé roky skúmala život na Slovensku.
Po čase sa kinosála stala miestom, kde sa stretávalo najväčšie množstvo ľudí. "Lenin kázal, že elektrina a kino je základ kultúry na dedine. Toho sa chytili aj u nás a malo to veľký ohlas. Kiná sa rozmohli. Bola to atrakcia. Pred vojnou mali vo väčších dedinách krčmári premietacie prístroje a s nimi chodili z dediny do dediny. Neskôr vznikol Školfin a nariadenie zhora hovorilo, že do každej dediny má prísť film. Premietanie bola udalosť pre celú dedinu - ľudia sa stretli v kine a potom bola zábava," spomína Kovačevičová.
"Počet kín začal klesať, keď sa v krčmách objavili televízory."

Podmienky v kine sú prísne
Každé sedadlo primontované, pevne uchytené plátno, uvádzači, špeciálna kabína pre premietača, presne stanovená výška dverí a vzdialenosť od plátna k premietacej kabíne. To je len malý výpočet podmienok v kine. Ani v dedine nemôže byť miestnosť jeden deň tanečnou sálou a na druhý deň kinom. Jedine, ak má špeciálnu zasúvaciu podlahu. Aj preto mnohé sály nespĺňajú podmienky pre klasické kino. V niektorých dedinách, kde bol záujem o kino, urobili videokiná - na tie zatiaľ nie sú predpisy. Odpadá aj požičovné - niektoré kazety sa môžu rozširovať, čiže ich môžu premietať verejne.

 V dedinách žijú deti, ktoré ešte v kine neboli
"Kinofikácia sa na Slovensku začala v roku 1940, keď bol zriadený Ústav pre školský a osvetový film - známy ako Školfin. Bol to prvý kompletne vybudovaný štátny podnik na Slovensku určený na tvorbu, rozmnožovanie a distribúciu úzkych 16-mm filmov. Sieť školských kín sa budovala pri školách, ktoré mali elektrinu," hovorí Bohumír Bobocký z ministerstva kultúry.
Do škôl, ktoré elektrinu nemali, alebo kde ešte nebol premietací prístroj, chodili premietať pracovníci Školfinu s putovnou kinoslužbou. "V 50. rokoch vozili premietačky po dedinských školách. Jazdili po celom Slovensku, posádka jedného auta denne premietla filmy aj v dvoch-troch rôznych dedinách," hovorí Bobocký.
Okrem 16-mm školských projekcií, ktoré vybudoval Školfilm, existovali aj klasické kiná.
Po roku 1989 zanikla Slovenská požičovňa filmov a distribučné spoločnosti dodávajú filmy iba v 35-mm formáte. Šestnásť milimetrové kópie sa prestali vyrábať a distribuovať, a tak sieť obecných kín, ktoré boli vybavené týmto formátom, zanikla. Počet kín klesal, zanikali najmä dedinské kiná, ktoré boli v kultúrnych strediskách.
"V 80. rokoch bolo síce na Slovensku 1400 kín, ale rátali sa medzi ne aj tie, čo nepremietali sedem dní v týždni. Patrili k nim napríklad aj posádkové kiná - premietačku mali takmer každé kasárne. V mnohých dedinách žijú dodnes deti, ktoré ešte v kine v živote neboli. Poznajú počítače, hry, poznajú hracie automaty v krčme, ale kino nie," hovorí Bobocký.
Podľa neho sú problémom obnovy a modernizácie obecných kín aj ceny - kvalitná premietačka na 35-mm film stojí asi 50-tisíc dolárov a má životnosť desať rokov. Obec, ktorej padá strecha na obecnom úrade a má problémy ako udržať školu, si nemôže dovoliť premietačku a ďalšie vybavenie kina alebo jeho modernizáciu.
"Konkurenciou sa pre kiná stala aj väčšia ponuka televíznych programov. Pred rokom 1989 boli dva televízne okruhy, na ktorých sa vysielal maximálne jeden hraný film denne, dnes si môžete vybrať z približne desiatich filmov denne a okrem toho ísť do videopožičovne. V porovnaní s rokom 1990 klesol počet kín zo 703 na 283 a počet divákov z takmer 14 miliónov na 3 milióny. Navyše, vďaka multiplexom je 51 percent celoslovenskej návštevnosti kín v Bratislavskom kraji."

 
  Kiná sú na Slovensku v 101 dedinách - vrátane letných a sezónnych kín, a kín, ktoré sú v kúpeľoch alebo pri kúpeľoch.