legov a režisér, ktorý s nimi často hrá. Emil Horváth.

Ste neobyčajne aktívny. Dá sa povedať, že vás práca oslobodzuje?
Ak mám nejaké hororové predstavy, tak súvisia s nečinnosťou. Nebojím sa staroby, ale bezvládnosti a apatie. Hyperaktivita je dôkazom žitia. Občas uvažujem, do akej miery je na úkor súkromia, a spätne ľutujem, že mi možno v živote niečo aj ušlo. Všetko sa však asi deje tak, ako sa diať má. Úvahy podobného typu pôsobia deštruktívne. Práci sa rozhodne nevyhýbam.
Dokážete leňošiť?
Keď sme toto leto išli k moru, povedal som si, že nebudem nič robiť. Vydržal som to dva dni, potom som si prenajal auto a chodili sme na výlety. Ani tak som sa neubránil premýšľaniu nad vecami, ktoré doma pripravujem.
Vaša manželka je rovnako aktívna?
Áno, ale je lepší prípad ako ja. Urobí si program, ide s kamarátkou na kávu, potom do kina a ešte sa o filme aj porozprávajú. To sú veci, na ktoré ja nemám čas.
Nevyhľadávate priateľov?
Do určitej miery sa pokúšam byť kamarátom s každým, s kým prídem do styku. Na škole je to dokonca podmienka - so študentom musíte hovoriť ako s rovnocenným, lebo rovnocennou osobnosťou je. Čo sa týka stretávania sa a opekania slaniny, tak tieto veci nepestujem. Možno je to dané tým, že sám nie som neviem ako oddaným priateľom. (Smiech.) Stačí mi pocit, že nie som sám v kritických zlomových situáciách. Určite nemám priateľa, ktorému by som sa zveroval ako bútľavej vŕbe. Bolo by naivným myslieť si, že študentské kamarátstva na život a na smrť budú pokračovať večne. S vekom sa človek postupne stáva osamelým bežcom a je len na ňom, aby sa neizoloval.
Ste osamelý v dave?
Asi tak. Ale pokiaľ sa vydarí predstavenie a zistím, že mám kontakt s divákmi, považujem ich za priateľov, s ktorými sme spolu prežili celkom príjemný večer. A nie je to fráza.
Ste známy svojím cholerickým naturelom. Čo vás dokáže na ľuďoch rozčúliť?
Ľudia často stotožňujú to, ako hrám, s mojou povahou, ale naozaj nie som flegmatik. Najmä v mladosti som veci riešil cisárskym rezom. Prekážky neobchádzam, niektoré zásadné veci nemôžem prežrieť. Absolútne ma vyvedie z miery vedomé klamstvo alebo interpretácia pravdy, ktorá ju láme a robí z nej bohapustú lož. Znesiem klamstvo len v otázkach života a smrti, pokiaľ je milosrdné a niekomu pomôže. V kumšte je podmienkou, že vzťahy musia byť jasné a otvorené. Neverím takým tým povedačkám: No, nie je to bohvieaký človek, ale je to dobrý herec. Charakter a profesionalita idú ruka v ruke.
Dokážete odpustiť lenivým ľuďom? Zahrali by ste aj Oblomova?
Určite. Na Oblomova som už síce "po sezóne", ale jeho psychológia a proces myslenia ma môžu vzrušovať. Dokážem sa empaticky vcítiť do položenia tohto typu človeka.
So svojou manželkou Vierou Richterovou ste boli spolužiakmi na VŠMU. Párom ste sa však stali až v divadle, po naštudovaní Shakespearovej tragédie Rómeo a Júlia. Aká ste dvojica - poznáte recept na pevný zväzok?
So svojou ženou žijem 33 rokov, ale nedovolil by som si dávať recept. Pre človeka je už dosť veľkým problémom vyjsť so sebou samým. Tolerancia k druhému sa dá docieliť len tým, že opustíte ambíciu pretvárať ho na svoj obraz alebo do akejkoľvek inej podoby.
Nie je vašou výhodou, že môžete režírovať aspoň svojich kolegov - hercov?
Keď chcete od kolegu, aby urobil duševný striptíz, musíte mať jeho dôveru. Treba vytvoriť atmosféru, aby stratil zábrany a začal sa s vami pretekať v tom, ako sa dá najlepšie stvárniť jeho postava. Spolupráca v divadle je veľkým manželským džudom. Pri tvorbe nesmie byť záporná emócia.
Ste hercom, ktorý aj režíruje. Nemajú potom režiséri pocit, že im zasahujete do povolania?
Nie. Režiséri so mnou stále spolupracujú, a keď ma obsadia do novej hry, nezamýšľam sa nad ňou z ich pohľadu. Dokážem presne oddeliť pozíciu herca a režiséra.
Závidia vám režiséri, že viete dobre hrať?
Je výhodou, keď človek vie aj hrať, ale režisér na to nie je odkázaný. Obidve tieto profesie potrebujú umeleckú pokoru a úctu k tej druhej. Režisér môže mať akúkoľvek predstavu, pokiaľ ňou nenainfikuje herca, zbytočne mu bude predohrávať. Musíme hľadať spoločné riešenia. V divadle je nevyhnutný konsenzus, lebo jedine ten prináša najlepší možný výsledok. Bodaj by to tak bolo aj v politike.
Neľutujete, že ste nešli študovať filmovú réžiu do Prahy, ako ste to pôvodne chceli?
Už je to za mnou. Možno by som sa dnes zožieral, že sa na Slovensku vôbec nenakrúca. Písať si scenár, kresliť obrázky a čakať, kedy to príde, je veľmi ubíjajúce. Ale tak to v umení je. Nie vždy vám osud praje. Sú rozporné obdobia, keď človek nesmie rezignovať, musí sa vnútorne otužovať, aby v čase, keď príde očakávaná ponuka, bol pripravený. Keby sa stiahol, mohol by stratiť silu na šancu, ktorá sa skôr či neskôr vyskytne.
Váš život sa mohol vyvíjať iným smerom. Čo vtedy rozhodlo?
V roku 1965 som nakrúcal svoj prvý film Každý mladý muž, ktorý bol hraným debutom režiséra Pavla Juráčka. Bol to veľmi inteligentný mladý človek, výborný scenárista, už vtedy získal cenu z Meinheimu za scenár Postava na podopieranie. Na nakrúcaní sme boli celá plejáda začiatočníkov - odvtedy sa priatelím s Frantom Němcom, Tomášom Sedláčkom, Jaroslavom Hanzlíkom... Juráček mi radil, aby som dokončil herectvo a až neskôr prestúpil na réžiu, lebo on sám pociťoval ako nedostatok, že nerozumie hereckej práci.
Takto definitívne vás ovplyvnil?
Áno. A neskôr, keď som mal párkrát tendenciu zásadne zmeniť svoje povolanie, vždy za mnou prišiel kamarát, napríklad Ľubo Vajdička, ktorý mi povedal, že by ma bolo ako herca škoda. Toho som sa držal. Radšej som režírujúci herec ako režisér, ktorý by nehral.
V roku 1970 ste práve ako herec zažili úspech so Zemanovým filmom Na kométe...
Dodnes dostávam listy z Nemecka, pretože na videu sa jeho filmy stále predávajú. Zeman mal takú výtvarnú a filmovú charizmu, že len s papierom, bez akejkoľvek digitálnej techniky, dokázal vytvoriť nový, ale uveriteľný svet. Mali sme všade veľký úspech. Ja som ho však príliš neprežíval.
Prečo?
VŠMU som skončil v roku 1968. Ako školáci sme chodili po celom svete a vyhrávali divadelné festivaly. Chystali sme sa na cestu do Ameriky - a vtedy prišiel 21. august. Bol som rozhodnutý emigrovať. S kamarátkou sme sa dohodli na spoločnej ceste, ale zmeškal som vlak, lebo som zaspal zmožený vínom a celou tou situáciou... Mama sa vtedy nevedela dostať z nejakého zájazdu, na ktorom bola v NDR, videl som tu svojho bezradného otca, jednoducho som nevedel odísť. Rusi tu ostali tiež. A hoci bol film Na kométe mojou obrovskou životnou šancou, nakrúcali sme ho už v období normalizácie...
Mali ste však možnosť pracovať. A nie s hocikým, ale s Karlom Zemanom.
Povedal som si, že ak neodídem, musím žiť tak, aby som sa za to nemusel hanbiť. Nakrúcanie bolo krásne! S Magdou Vášáryovou sme boli len začiatočníkmi a napriek tomu nás celá plejáda úžasných ľudí brala za kamarátov. Boli sme vedľa pána Filipovského, Holuba, Effu, Hlinomaza, Menšíka, vedľa pani Jiráskovej... Ale eufóriu som necítil. Dosť dlho som si podržal skepsu z ruskej anexie. Nie vždy všetky komponenty zahrajú tak, aby človek prežil úspech a radosť, ako by mal.
V 70. - 80. rokoch ste napriek skepse prežívali veľký vzostup.
Vždy bude nejaký režim, vláda, strana a klientelizmus. Preto by sa každý mal správať tak, aby sa nemusel hanbiť. Aby nešiel za svojím cieľom po chrbtoch tých druhých. Svoju kariéru som robil čistým spôsobom, nebol som členom KSČ, z čoho práve v tých rokoch plynuli nezanedbateľné výhody. Vtedy sa veľa nakrúcalo v celom Československu. Možno preto mi je dnes smiešna česká debata o seriáli 30 prípadov majora Zemana.
V čom? Že obviňuje jeho autorov z ideologického prekrucovania minulosti?
Bol to ideologický režim a komunisti ho tvrdo držali, ale čo sa týka ľahkého televízneho krimižánru, je absurdné takto ho problematizovať. Divácky záujem rástol práve o takéto typy napínavých programov - boli to zväčša neideologické kriminalistické príhody, ktoré neboli zlé. Napríklad časť Tatranské pastorále, kde sa vrah prišiel pozrieť na miesto činu, keď tam nakrúcal filmový štáb, sa realizovala podľa pravdivej udalosti. Ale je pravda, mal som šťastie, že som účinkoval v častiach, ktoré sa odohrávali až po 68. roku.
V rámci televíznych pondelkov ste hrali vo veľmi úspešnej inscenácii Dreisserovej Americkej tragédie. Predstavovali ste si vtedy skutočnú Ameriku?
V tom čase sme sa sústreďovali hlavne na ľudský rozmer príbehov, nech by sa odohrávali kdekoľvek na svete. Môj hrdina mohol pracovať v Cvernovke, kde sme to točili, ako aj v hociktorej americkej továrni, a jeho príbeh by bol veľmi silný. Keď sme hrali záverečnú scénu, v ktorej Clyda Griffitsa obvinia a porota ho odsúdi na smrť, mal som veľmi zvláštny a nepríjemný pocit. Sugestívny zážitok.
Čím vás prekvapila Amerika 90. rokov, keď ste tam boli na pracovnom pobyte?
Bol som uveličený tým, aká je to otvorená spoločnosť. Každý, kto chcel byť Američanom, mohol sa ním stať. Ich životný štýl, keep smiling, je dobrý návod na prežitie každodenného života. Aj keď možno trochu tvrdý, pretože súkromné problémy sú len vaše a nikoho nezaujímajú. Videl som tam 57 rôznych produkcií, špičkové muzikály aj činohry, bol som na školách, kde sa vyučuje herectvo a vrátil som sa domov s dobrým pocitom. Naša kultúrnosť je na veľmi vysokej úrovni. Je dobré uvedomiť si to pred vstupom do EÚ. Napokon, čo iné nás bude reprezentovať a zároveň odlišovať od ostatných jej členov, než náš jazyk a kultúra?
Ako prežívate úspech dnes?
Moja žena hovorí, že som asi nešťastný človek, keď nikdy nie som spokojný. Úspech je veľmi relatívna záležitosť. Vnímam ho, povedzme, večer, keď odohrám Stoličky, s ktorými som trošku spokojný, a to už je čo povedať. Nedávno som upratoval knižnicu a zhrozil som sa, že všetky tie ceny, čo som kedy dostal, sú len poľná tráva. O tom to vlastne nie je.
O čom to teda je?
Každý sa chce v živote realizovať a podať vlastnú výpoveď. Ja hrám divadlo pre seba. Určite aj pre divákov, veď sú najdôležitejší, ale ospravedlňujem sa - hrám ho naozaj hlavne pre seba. Tak to vnímam, som egoista, ak chcete. Pravdepodobne aj preto, že celý svet vidím ako divadlo.
Ste z umeleckej rodiny, oženili ste sa s herečkou. Nemýli vás to? Máte kontakt so zvyškom sveta?
Nie som odtrhnutý od reality, nestaviam si vzdušné zámky. Na umeleckú produkciu musí mať človek talent, inak to nejde. Ale z deväťdesiatich percent ide o tvrdú prácu cirkusového kúzelníka. Herec vytvára pre diváka ilúziu, že to, čo vidí, mu pripomína niečo z jeho života. Je to však len akýsi trik. Aby sa podaril, musí prebehnúť neviditeľná práca a divadlo v zákulisí je dosť prozaickým zamestnaním. Zapamätať si text je minimum.
Koľko textu si momentálne pamätáte?
Asi 780 strán. Dobre ovládať text je však len predpoklad, aby človek mohol koncepčne hrať.
Aká je vaša skúsenosť s pamäťou? Dá sa do nej vtesnať nekonečné množstvo textu?
Je to individuálne, ale základom pamäte je cvik a každodenná príprava.
Pamätáte si texty spred dvadsiatich rokov?
Nepotrebujem to. Zámerne ich vypúšťam z hlavy. Raz sa mi stala kuriózna vec - v divadle ohlásili, že istú hru stiahnu z repertoáru, ale po mesiaci zmenili názor a mala sa ešte párkrát odohrať. Celý text, hoci mi bol povedomý, som sa musel naučiť odznovu, lebo som ho úplne vypustil.
Pamätáte si aj tváre ľudí?
To je moja slabina. Niekde sa to muselo vykompenzovať. Moja manželka má úžasnú retroaktívnu pamäť. Vie detailne všetko dozadu a rozpráva mi príhody, ktoré som vraj zažil spolu s ňou. Moje myslenie je zamerané do budúcnosti. Ľudí si nepamätám.
Citujete svoje postavy v živote?
Vystríham sa toho. Niektoré vety sa mi však páčia. Napríklad v Štvrtej sestre hovorí generál, že „Človek sa narodí, myslí si, že bohviečo dokáže a zrazu pozerá, že už je sedem." Občas sa teda kamaráta spýtam, či už sme v tomto štádiu, alebo či ešte máme nejakú hodinku pred sebou.
Váš otec vraj nebol príliš nadšený vaším výberom povolania.
Otecko pochádzal z veľmi chudobnej sklárskej rodiny. Starý otec bol svetobežník, svoje výrobky predával napríklad aj v Terste. Keď prišla hospodárska kríza, otec nemohol doštudovať a dal sa do súkromnej hereckej spoločnosti v Nitre. Po oslobodení hral v Martine a poznal všetky úskalia hereckého života. Bol tolerantný, podporoval ma, ale za celé 4 roky sa ani raz na mňa neprišiel do Bratislavy pozrieť, ako hrám. No, a ja som ho ani nevolal. Až po skončení školy som sa dozvedel, že keď filmoval v Bratislave, vždy sa stretol s kamarátom Vilom Záborským, ktorý mu o mne referoval.
Ako sa vám podarilo odradiť od herectva vášho syna?
Nikto nevie, čo obnáša výchova dieťaťa v rodine dvoch hercov. Stále som bol na cestách, po večeroch sme mali predstavenia, a tak sme chceli nášho syna pred divadlom uchrániť. Chceli sme, aby sa venoval niečomu, čo by bolo menej závislým povolaním. Dnes pracuje v Slovenskej akadémii vied. Je literárnym vedcom, literátom a polonistom, vydali mu už päť kníh. Podedil však aj naše gény, výborne hrá, ale odváži sa len pred nami. Takže sme si ho schovali pre seba.
Ako si vyberáte tituly?
Čítam veľa hier, aj v angličtine. Často je to však tak, že si všimnem určitú životnú situáciu alebo zacítim nejakú emóciu, ktorá práve rezonuje v spoločnosti, a poviem si: Toto je tá hra! Keď som videl v televízii posledný súd Ceausescuovcov, ich popravu, kde ani jeden do poslednej chvíle neveril, že robili zlo, a je definitívny koniec, povedal som si, že toto je Camusova hra Caligula. Glowackého Štvrtá sestra je síce surová, ale ukazuje typické symptómy postkomunistických krajín. Nejde o to, či je to čistá konštrukcia alebo nie, stačí, že odráža etický marazmus a spoločenské vzťahy, kde nikto nemá cenu. Som herec a čakám, ale ako režisér si môžem vyberať. Tematicky ma zaujíma aj vzťah muža a ženy. Mám rád hry, ktoré riešia vzťahy, nech aj surovo. Ak korešpondujú s komediálnosťou, vyberiem si ich.
Zamilujete sa do svojej partnerky na scéne?
Herectvo je o tom, aby vás ohovárali, že s tou herečkou žijete, ale ako je to ďalej, už nepoviem! (Smiech.) Najťažšie umenie tejto profesie je vytvoriť dojem vzťahu. Takže dokážem sa aj zamilovať.
Keď hráte Stoličky s Milkou Vášáryovou, správate sa k sebe po predstavení ešte aspoň chvíľu ako v hre?
Dve hodiny na javisku stačia. (Smiech.) Herecká profesia je v tomto trochu cirkusantská. Keď ide dievča po lane, tiež nevieme, ako si lieči modriny. Vidíme už len pôsobivý výsledok.
Nerežírovala vás pani Vášáryová?
Režírovala, ale aj ja ju, a dosť! Vždy však musí byť niekto tretí, kto má hlavné slovo a nadhľad - režisér. Mohlo by to tak byť aj v politike.

Kto je to
Emil Horváth (58), syn Emila Horvátha staršieho, významnej hereckej osobnosti slovenského divadla a filmu, sám sa stal populárnym hercom už v ranej mladosti. Hral v mnohých československých filmoch, na televíznej obrazovke ho preslávili obľúbené televízne pondelky a v divadle je stálicou Slovenského národného divadla. Tu aj režíruje (Ale, ale, pani plukovníková, Štvrtá sestra) a ako hosťa - režiséra - si ho pozývajú divadlá West (Ešte máš mňa, miláčik), Študio L&S (Slovenský raj), Divadlo Andreja Bagara v Nitre (...a ešte som aj smoliar, Sylvia), a Štátne divadlo v Košiciach (Jožko Púčik a jeho kariéra). S manželkou, herečkou Vierou Richterovou, vychoval syna Tomáša Horvátha, spisovateľa, literárneho vedca a prekladateľa z poľštiny. Dvadsať rokov je pedagógom na VŠMU.

Povedali o ňom
Martin Huba, herec a režisér
Mám rád jeho úžasnú pracovitosť spojenú s fantáziou, ktorú vlastní. Páči sa mi, ako používa svoju osobnú skúsenosť, keď hrá dramatické postavy, ako sa na javisku nešetrí v tom pozitívnom zmysle, čo znamená, že pre diváka je jeho spaľujúca emócia zážitkom.
Kamila Magálová, herečka
Emil je Škorpión ako aj ja, a Škorpióni sú skvelí, talentovaní, múdri ľudia. Tieto ich vynikajúce vlastnosti nás k sebe viažu, a preto si s Emilom veľmi dobre rozumieme.
Stanislav Párnický, režisér
Odkedy Emila poznám, sprevádza ho neuveriteľná hravosť a tvorivosť. Je bezprostredný, priamy a dodnes si uchoval istý chlapčenský idealizmus. Jeho schopnosť kultivovať myšlienky ho priviedla k nadhľadu, ktorého logickým vyústením je réžia.

Autor: TINA ČORNÁ / Foto: ROMAN FERSTL