Kino - treba si kúpiť lístok a vstúpiť do toho tajomného pôsobivého sveta. Pamätám sa z detstva, to sa ešte menili kotúče, po každom bola prestávka. Premietali bojové sovietske filmy a my, chlapci, cez prestávky sme bojovali pred plátnom, verili všetkému, čo nám ponúkalo to kúzelné čudo. Všetci do jedného (aj synovia kulakov a živnostníkov) sme boli na strane víťaznej Červenej armády. Ten zázrak stál len dve koruny a tie som vždy našiel vo vrecku otcovho kabáta. Keď film nebol náhodou bojový, zabehol som domov po mamin koláč, napchal ho do vačku a film mohol pokračovať. To som ešte netušil, že aj ja sa raz stanem súčasťou toho zázraku, čo sa volá film. Prišlo to samo, prirodzene.

Prvý raz som sa videl na plátne pri kontrole denných prác vo filme Kým sa skončí táto noc. Vybehol som zo sály v šoku a rovno do záchodu a vracal som ako zmyslov zbavený. Myslím, že som tým dostatočne vyjadril, čo si o sebe myslím. Odvtedy, pre istotu, sa už nechodím na seba pozerať! Nechcem stratiť ilúzie a roztočený film treba dokončiť.

Film, to je kolektív ľudí za kamerou, všetky možné profesie vrátane kostymérok. Tie mám najradšej! Vždy trpezlivo čakajú, kedy si už konečne stiahnem nohavice. Kde inde to môžete zažiť?!

Radšej som v kine divákom, všetko prežívam, plačem, smejem sa, obzerám sa po susedoch, keď ma niečo zaujme. Vlastne tým kontrolujem sám seba - Plačem na správnom mieste? Smejem sa tam, kde treba? A o to vlastne v kine ide - prežívať družne, v spoločenstve.

Raz som sedel v premietačke sám, premietali mi zo študijných dôvodov nejaký film. A tam som to pochopil. Kino musí byť plné, vypredané, musí sa otriasať smiechom alebo strachom. Plné kino všetko znásobuje a utužuje vzťahy. Ľudia sa držia za ruky, potom nimi tlieskajú a v horšom prípade pískajú. V emóciách nesmieme byť sami. Mladí toto všetko intuitívne vedia, tešia sa jeden z druhého, sú radi spolu, nejdú si ešte na nervy.

Takže recept sa ponúka sám. Vypnime televízor, aj tak tam stále niečo hľadáme, čo sa nedá nájsť, a zájdime do starého dobrého kina. Tam to nájdeme, zaspomíname a možnože niekoho od šťastia zdrapíme aj za ruku. Ktovie? A život pokračuje, nádherný, aj keď len v kine! Ale kino je na to.
Zhasnúť, začíname!