Životný štýl, ktorý sme žili ešte v hlbokom socializme nás viedol k istej uniformite. Dostatočne nás presvedčil o tom, že sme si všetci rovní a že sme všetci rovnakí. Dnešný štandard, naopak, hovorí o individualite osobnosti, ktorá či už oblečením alebo správaním sa, reprezentuje predovšetkým samých seba. Tým, ako na ostatných pôsobíme, „hovoríme“ o našej prirodzenej či naučenej inteligencii, o charaktere, povahe, záujmoch či spôsobe života. Isté psychologické výskumy hovoria že, počas prvých 30. sekúnd zo stretnutia s neznámym človekom, si o ňom vytvárame základnú mienku podľa zovňajšku. Ostatných 150 sekúnd „lustrujeme“ neznámeho podľa jeho gestikulácie, mimiky, reči a obsahu slov, ktoré hovorí. Zvyšný čas, strávený s človekom, ktorého nepoznáme venujeme ďalším podstatným signálom, ktoré nás môžu pri-viesť k názoru, že máme dočinenia s distingvovanou dámou či galantným pánom, ale môžeme prísť aj k poznaniu, že sme sa práve stretli s grobianom, ktorý nás napríklad takmer zhodil zo schodov bez toho, aby si toho vôbec všimol.
Ako na to?
Spoločenské normy a pravidlá vládnu medzi ľuďmi už od pravekých čias, odkedy ľudia začali žiť v spoločenstve. V skupine ľudí, ktorí existujú vo vzájomnej blízkosti sú normy a pravidlá veľmi potrebné. Bez nich by prežil snáď iba Robinson.
V našej spoločnosti prevláda všeobecný názor, že slušné spoločenské správanie je určené iba pre horných desať tisíc alebo sa jednoducho považuje za archaický prežitok. Opak je však pravdou a viacerí z nás už určite zažili situáciu, ktorú vzhľadom na spoločenský bontón nevedeli na mieste riešiť a urobili jednoducho faux pas. Zložité je potom z takejto situácie sa dostať, pretože neznalosťou noriem slušnosti sa môžeme zamotať do ďalších neželaných trapasov. Preto je snáď lepšie takýmto situáciám predchádzať vedomosťami aspoň o tých najzákladnejších pravidlách slušného správania sa. Viacerí z nás, ale zaiste prichádzajú k zisteniam, že vedomosti o tom, ako sa správať v spoločnosti, s ktorými sme si vystačili ako adolescenti, nám už napríklad v tridsiatke jednoducho nestačia. K rozšíreným vedomostiam sa dá prepracovať aj naštudovaním si odbornej literatúry či absolvovaním kurzov s takýmto zameraním. Ak však na niečo také nemáte čas, snáď niekomu pomôže aj zopár nasledujúcich rád, ktoré nám poskytla protokolárna konzultantka Silvia Matejová.
Stretnutie
Na stretnutia, či už pracovné alebo súkromné, treba prísť na čas. Meškaním akoby sme dávali najavo dotyčnému, ktorého sme nechali čakať, že si ho vôbec nevážime. Ale vďaka dopravným zápcham sa niekedy naozaj nedá prísť na schôdzku včas. Vtedy by sme nemali váhať využiť skvelý vynález menom mobilný telefón a už vopred sa za meškanie čakajúcemu ospravedlniť a oznámiť aspoň približný čas príchodu.
Veľké faux pas zažijeme dozaista vtedy, keď sa pred pracov-nou poradou či stretnutím najeme cibule alebo cesnaku. My už možno daný ozón z našich úst necítime, no to ešte neznamená, že ho necítia ani tí ostatní.
Taktiež sa nedobre prezentujeme, ak počas rozprávania sa či telefonovania žujeme žuvačku alebo čokoľvek jeme. Pôsobí to negustiózne a odpudivo i keď nám samotným jedlo či žuvačka môže veľmi chutiť.
A čo so slnečnými okuliarami? Zložte si ich. Tým, že vám ľudia pri rozprávaní sa s vami nevidia do očí, nič nezískate. Naopak, môžete ľahko stratiť.
Pri stretnutí so známymi či zoznamovaní sa s neznámymi je už odpradávna v našich zemepisných šírkach zaužívaný zvyk podania rúk. Považujeme ho za nesmierne dôležitý, pretože jeho filozofia spočíva v znaku priateľ-stva a mieru. Stisk ruky by nemal byť preto príliš „vláčny“, ale naopak ani príliš silný. V tomto smere by sme mali využiť zlatý stred. V každom prípade však podávame ruku čistú, nespotenú, s decentne ostrihanými nechtami. Ľudia s ohryzenými nechtami pôsobia nedôveryhodne. Podľa istých výskumov, nechty si ohrýza pomerne viac mužov ako žien. Ktovie prečo?
Ak patríte medzi náruživých fajčiarov a bez cigarety sa nezaobíde žiadne pracovné či súkromné posedenie, určite by ste nemali zabudnúť vypýtať si zvolenie od nefajčiacich spoločníkov. Ak tak neurobíte, majú právo vás považovať za sebca a nevychovanca.
V prípade, že vám vaši známi predstavujú napríklad svojho známeho, úplne postačí ako prejav priateľstva stisk rúk. Hlavne muži radi využívajú pri zoznamovaní sa s príťažlivou ženou príležitosť pre tzv. zoznamovací bozk. Takýto prejav nie je vôbec správny, pretože bozk je priveľ-mi osobný kontakt a k zoznamovaniu určite nepatrí. Pri pracovných stretnutiach sa pri zoznamovaní predstavujeme celým menom bez rozdielu či sme žena alebo muž. No pri súkromných zoznámeniach majú ženy právo ostať v anonymite a jediné, čo stačí, aby dotyčnému neznámemu povedali je „Teší ma!“.
Ak žena navrhne mužovi počas súkromného stretnutia tykanie, podľa všetkého sa dnes už takéto konanie považuje za nevhodné. Podľa najnovších regúl, by mal navrhnúť tykanie žene muž a to aby žena mala možnosť v prípade nesúhlasu ponuku jednoducho odmietnuť. Stále však platí, že staršia žena navrhuje tykanie mladšej žene a v pracovnej sfére navrhuje tykanie nadriadený podriadenému.
Spoločenské nehody
Je rozdiel medzi spoločenskou nehodou a spoločenských prehreškom. Určite to všetci dobre poznáme, kedy nám všetko, čoho sa dotkneme padá z rúk, potkýname sa na rovnej zemi, nič sa nám nedarí, celý svet vrátane zemskej príťažlivosti je proti nám. Tieto veci sa nám dejú počas tzv. zlých dní. Nerobíme ich vedome, konáme ich spontánne. Takéto nehody nám naše okolie určite skôr prepáči ako to, keď isté prehrešky robíme vedome, schválne a opakovane.
Asi medzi najčastejšie spoločenské nehody patrí kýchanie. Poznáte to, nedá sa to ovplyvniť a zväčša to na nás príde v najnevhodnejšom okamihu. Čo s tým? V každom prípade by sme mali túto potrebu vykonať do vreckovky. Ak ju dovtedy, pokým kýchneme nestihneme vytiahnuť, aspoň sa odvrátime od osoby pri ktorej sa nachádzame. Potom vytiahneme vreckovku a utrieme sa. Nasleduje ospravedlnenie sa prítomným. Tí, pokým chcú, povedia „Na zdravie!“. No v pracovných vzťahoch toto želanie nie je nevyhnutné. Ak patríme medzi svedkov takejto a podobných nehôd, je lepšie, ak ich prejdeme mlčaním. Zjednodušíme to takto aj samotnému „nešťastníkovi“.
V reštaurácii
Do reštaurácie by mal z pravidla prvý vchádzať muž. To takým spôsobom, že otvorí žene dvere, žena vojde, počká, pokým vojde muž a toho potom nasleduje k stolu. Táto postupnosť je vhodná napríklad z dôvodu, že napríklad zo vstupného koridoru do reštauračnej časti sa nachádza schod. Muž potom vie ženu na túto prekážku upozorniť. V prípade, že vás k stolu vedie čašník, potom ho nasleduje najprv žena a posledný ide muž.
Čašník, prípadne muž, v ktorého spoločnosti sa žena nachá-dza, usadí ženu k stolu a to aj zasunutím jej stoličky.
Žena sa nemá prečo „vybavovať“ s čašníkom. Preto je vhodné, keď muž tlmočí čašníkovi partnerkinu objednávku jedla.
Ak je nutné, aby sme boli počas obeda alebo večere na príjme mobilného telefónu, potom je vhodné, stíšiť alebo vypnúť zvonenie. V prípade, že musíme neodkladne telefonovať, je lepšie prejsť do priestoru mimo jedálenskej časti reštaurácie. Tak ako vašich spolustolovníkov, ani ostatných návštevníkov reštaurácie nemusí zaujímať váš konflikt so šéfom či nedorozumenie s manželkou.
Páni, v prípade, že ste v reštaurácii či kaviarni v spoločnosti dámy, a k vášmu stolu príde predavač kvetov, nie je vhodné, aby ste jeho ponuku odmietali vy. Toto rozhodnutie ponechajte na dámy, ktoré samy v prípade nezáujmu o takúto pozornosť od vás predavačovu ponuku od-mietnu. Ak vaša spoločníčka v takejto situácii pomlčí, berte to ako signál, že o ponuku prejavuje záujem a vy by ste mali ružu od predavača rozhodne kúpiť.
Kedysi bontón povoľoval ženám robiť drobné kozmetické korekcie priamo za stolom v reštaurácii. Dnes by si mala žena ísť prepudrovať make-up na toaletu.
Evolučný vývoj prekonal teraz už zastaraný názor, že v reštaurácii smie platiť výhradne iba muž. Často sa stáva, že na pracovný obed pozve žena svojho obchodného partnera, ktorým je muž. A preto ako správna hostiteľka sa aj zaujíma o účet. Horšie potom dopadne situácia, keď čašník takto vypýtaný účet položí na stôl pred muža.
Čistota a vôňa
Bohužiaľ, ešte stále sú viacerí z nás presvedčení o tom, že stačí, ak sa človek dôkladne poumýva raz do týždňa. Ale to nie je práve ten najsprávnejší postoj k očiste nášho tela. Nielen pre nás, ale aj pre okolie, v ktorom sa pohybujeme je vhodné, ak sa sprchujeme dva razy do dňa. A ak to náhodou aj robíme, a cez to všetko sa nám ľudia vyhýbajú, možno je problém v našom prepotenom oblečení, ktoré nosíme už niekoľko dní bez toho, by sme si ho vyprali či odniesli do čis-tiarne.
Možno by nebolo na škodu, keby si rodičia všímali viacej v tomto smere aj svoje deti. Viacerí totiž zabúdajú na to, že už dávno prešiel čas, kedy ich ratolesti stačilo pred spaním umyť ruky od piesku. Rodičia často, ako by si nevšimli, že ich jedenásť - dvanásťročnej dcére či synovi začali pracovať potné žľazy oveľa produktívnejšie než tomu bolo doteraz.
Zdá sa, že s vôňou a parfumovaním je to presne naopak. Vôňa, ktorú používame nemusí byť rovnako príjemná ostatným ľuďom, tak ako je príjemná nám. Napríklad na pracovisku pôsobí priam ako trest pre kolegov, keď sa za nami šíri silný ozón, ktorý navyše zotrváva v miestnosti podstatne dlhšie ako my sami.
Šaty robia človeka
V celosvetovom priemere sa Slováci považujú za národ v celku čistotný a upravený. Toto nie sú slová samochvály, konštatuje to značné množstvo zahraničných návštevníkov, ktorí prišli na Slovensko, nevynímajúc ani módnych expertov. Dokonca niekoľko Francúzov z módnej brandže sa nechalo počuť, že ich Slováci prekvapili tým, že aj napriek nedostatku finančných prostriedkov a nie príliš pestrému výberu ošatenia v obchodoch, chodia, a to hlavne slovenské ženy, vkusne a moderne upravené aj vo všedný deň. Možno sa to nezdá, ale aj slovenské dámy v rokoch sa o sebe v celku dobre starajú. Nemôžu síce konkurovať napudrovaným rakúskym dôchodkyniam, ale aj napriek zlej finančnej situácii im záleží na ich vzhľade a čistote.
V čom do práce
Diplomatický, spoločenský aj biznis protokol sa viažu na zvyklosti krajiny, v ktorej sa praktizuje a preto je v každom štáte rôzny. Už od samotného vedenia firmy, ktorá vás zamestnáva, môžete dostať pokyny pre štýl a druh obliekania sa. Viaceré firmy majú vypracovaný presný manuál, ktorý hovorí o tom, ako a v čom majú jej zamestnanci chodiť oblečení do práce. Dokonca niektoré spoločnosti zamestnávajú ľudí, ktorí chodia po firme a upozorňujú zamestnancov na prehrešky v obliekaní. Je to jednoducho firemné know-how a proti tomu sa nedá nič namietať.
Na Slovensku hovorí protokol napríklad o tom, že žena by nemala do zamestnania chodiť s odhalenými ramenami, prehnaným výstrihom a jej sukňa by nemala byť kratšia ako štyri prsty nad kolená. Pracujúca žena má mať istý krok a preto je vhodné, aby do práce nosila topánky na nie príliš vysokom opätku. Ak žena zastáva pozíciu manažérky, určite by nemala do práce chodiť s rozpustenými vlasmi. Tie by si mala upravovať vždy do takej formy, aby sa ich nemala potrebu po celý deň dotýkať.
Muži by si nemali do práce obliekať bermudy či dokonca šortky a sandále nech si radšej obujú na kúpalisko ako do práce. Podobne negustiózne pôsobí opasok, ktorého pracku jeho majiteľ nenápadne postupne posúva, no odery od spony na opasku prezrádzajú, že jeho nositeľ bol kedysi podstatne štíhlejší. Správnu dĺžku nohavíc určuje jeden ohyb nohavice na topánke. Tak ako príliš krátke nohavice, tak aj nadmerne dlhé pôsobia komicky.
ĽUDMILA RÁCEKOVÁ
