Roku 1991 bola Nobelova cena Nadine Gordimerovej pre mnohých politickým zadosťučinením. Rozhodnutie Švédskej akadémie vied nebolo nepodobné oceneniu zakázaného českého básnika a signatára Charty 77 Jaroslava Seiferta v roku 1984. Žena, beloška, židovka a politická aktivistka Gordimerová bola v liberálnych kruhoch prototypom veteránky v boji proti apartheidu.
Juhoafrických literárnych kritikov, ktorých Gordimerovej čiernobiele postavy a spolitizované fabuly privádzali do rozpakov, navyše deprimovalo aj to, že akadémia nadlho „naplnila kvótu“ pre bielych Juhoafričanov. Nikto nepochyboval, že Gordimerovú po zmene pomerov čaká kariéra oficiálnej spisovateľky.
Nestalo sa. Ako v orwellowskom scenári padla autorka najskôr za obeť vlastnej revolúcii. Kritika kánonu protiapartheidovej literatúry vyústila do rozhodnutia Fakulty anglickej literatúry pri University of South Africa vyradiť jej romány zo študijnej osnovy. „Nudia nás na smrť,“ dôvodilo sa doslova.
Spisovateľkinu potupu o dva roky neskôr zavŕšilo juhoafrické ministerstvo školstva, ktoré ju ako rozprávačku v románe July‘s People obvinilo z rasizmu. Treba dodať, že proti tejto nehoráznosti protestovali aj „na smrť unudení“ profesori z univerzity. Nepomohlo. „Gordimerová je mŕtva, nech žije Gordimerová,“ znelo načas requiem pre juhoafrickú literatúru.
Toto všetko vo štvrtok zmenila Nobelova cena pre Johna Maxwella Coetzeeho. Jeho literárna revízia apartheidu - o čom inom napokon môže písať juhoafrický spisovateľ, keď chce získať medzinárodné ocenenie? - je radikálne rozdielna. Kvalita jeho prózy je neporovnateľne vyššia: pásovú výrobu kladných černošských a záporných belošských postáv v nej nahrádza nadhľad, politickú agendu autorská múdrosť.
J. M. Coetzee je neangažovaný solitér, vysvetľujú posmelení kritici. Juhoafrickí pozitívni diskriminátori zatiaľ mlčia. Voči Coetzeeho farbe pleti a apolitickej literatúre sa blahosklonne ohradia asi až na budúci týždeň. Zatiaľ nie je jasné ani to, prečo ho v budúcnosti vyradia z učebných osnov. Aj jeho Nobelova cena je preto politickým zadosťučinením.
ROMAN LIPTÁK, PRETÓRIA
