Alena Ďuráňová, herečka, držiteľka ocenenia
Divadelný objav sezóny:
„Ja som to mala jednoduché, lebo už v treťom ročníku na škole som hosťovala v Štátnom divadle Košice, v štvrtom ročníku nasledovali ďalšie hosťovačky a keď som zmaturovala, dostala som ponuku, aby som do divadla nastúpila. Nemusela som sa teda nijako prebíjať, ani nikam ponúkať a tlačiť, jednoducho to prišlo samo. Ale vôbec si neviem predstaviť, že by som mala zostať rodičom na krku. Už len preto, že ma vychovávali k samostatnosti. Mojou prvou úlohou bolo ukázať im, že sa čo najskôr dokážem o seba postarať.“
Juraj Mokrý, moderátor:
„Po skončení „tragického“ pobytu na konzervatóriu v Bratislave som uchopil hodenú rukavicu od Tóna Šulíka, ktorý mi ponúkol angažmá na plný úväzok v bábkovom divadle v Žiline ako činoherec. Môj plat dosahoval závratné výšky – 4000 korún, z čoho som logicky nemohol prežiť. Pamätám si, ako som pravidelne chodil vyberať výplatu tri mesiace dopredu. Žil som na kyslíkový dlh a práve vďaka rodičom som túto ušľachtilú činnosť mohol vykonávať, pretože ma vždy podržali finančne a mamička aj psychicky. Ďakujem im, a to isté budem robiť aj ja pre svoje deti, keď si budú naťahovať krídla.“
Viktor Horján, herec, Nová scéna Bratislava:
„Po VŠMU som sa našťastie uplatnil hneď, takže neviem, aký je to pocit byť bez roboty. Síce zažil som aj obdobie, keď som pár mesiacov nemal do čoho pichnúť, ale stále som si hľadal príležitosti. A keďže som bol predtým zamestnaný v divadle, usporil som si toľko, aby som za tých pár mesiacov dokázal prežiť. Vôbec si neviem predstaviť visieť na krku rodičom, musí to byť strašné. Myslím si, že keď je niekto šikovný a najmä chce, prácu si nájde. Keby som aj nemal prácu vo svojej profesii, išiel by som robiť takmer hocičo.
Žiadna práca nie je ponižujúca, najmä v súčasnej dobe, ponižujúce je, ak vašu dobrú prácu nevedia oceniť.“
Tomáš Palonder, moderátor, spevák skupiny Love 4 money:
„Najskôr som študoval herectvo na konzervatóriu, potom som pokračoval na VŠMU. Počas štúdia som bol vedený v reklamných a castingových agentúrach, takže som mal vždy nejakú prácu – buď som prezentoval reklamné výrobky, alebo som moderoval večierky. Okrem toho som si niečo zarobil aj na koncertoch s kapelou. Na VŠMU mi však zarábanie popri štúdiu netolerovali, musel som tam byť od rána do večera. A to bol aj jeden z dôvodov, prečo som štúdium nedokončil. Som síce jedináčik, ale všetko som sa snažil dosiahnuť sám. Rodičia ma podporovali, ak uznali, že to, čo robím, je správne. Som im vďačný, že ma od detstva viedli k samostatnosti. Aj dnes robím všetko pre to, aby som nebol od nich finančne závislý. Ale ani by to nebolo možné, pretože ich zárobky nie sú príliš vysoké.“
Roman Galvánek, spevák skupiny O.B.D:
„Na vysokú školu som chcel ísť najmä preto, aby som nemusel na vojnu, potom som však dostal modrú knižku, a tak som na pedagogickú fakultu ani nenastúpil. Začal som hneď pracovať. Predával som langoše, robil som v televízii na plný úväzok ako asistent kamery a asistent produkcie. Neskôr som založil skupinu O.B.D a na základe úspechov som dostal ponuku moderovať reláciu Štúdio kontakt, ktorú som prijal. Svoje predchádzajúce zamestnanie som teda opustil. Hoci som jedináčik, bol som vedený k samostatnosti, pretože som vyrastal iba s matkou a starými rodičmi. To, čo som doteraz dosiahol, som sa snažil dosiahnuť sám, ale podarilo sa mi to aj za pomoci dobrých priateľov a šťastných náhod.“
Jozef Ciller, scénograf, šéf katedry scénografie na VŠMU:
„Dcéra nastúpila okamžite po škole do orchestra v Banskej Bystrici, kde hrá na flaute a pikole. Hoci bola talentovaná, nemala ambície na sólovú dráhu, no s uplatnením sa nemala žiadne problémy. Rovnako syn. Robí nielen scénografiu, ale má nábeh aj na réžiu, zaujímavo maľuje, robí grafiku. V pražskom Národnom divadle a ďalších pražských a slovenských divadlách robil oveľa skôr ako ja v jeho veku. Na druhej strane, synovi pomáhame, lebo scénografiou sa nedá uživiť. Napriek tomu, že robí aj pre vychytené divadelné scény, život je dnes taký drahý, že ako scénograf na voľnej nohe nevyžije.“ (bd, hab)
