„Moja dcéra bude mať dvadsať rokov. Po tom, ako ju neprijali na vysokú školu, sa prihlásila na úrad práce a je nezamestnaná. Odvtedy jej viac-menej trpezlivo dohováram, aby si skúšala hľadať prácu. Jedno miesto som jej aj našla, ale ona odmieta, nechce chodiť medzi ľudí. Nevie si ani predstaviť, že by pravidelne chodila do zamestnania. Sedí doma a iba študuje, nič iné ju nebaví. Tvrdí, že nič nepotrebuje. Neviem, či jej to mám ďalej tolerovať, alebo trvať na tom, že musí pracovať a prispievať na domácnosť.“ Zdena P.

U vašej dcéry môže ísť o normálnu reakciu smútenia z toho, že sa jej zatiaľ nepodarilo dosiahnuť cieľ, za ktorým išla. Môže mať pocit zlyhania voči sebe aj voči vám, pocity menejcennosti voči bývalým spolužiačkam, kamarátkam, kamarátom. Jedným zo spôsobov, ako sa s takou situáciou ľudia vyrovnávajú, je, že sa viac stiahnu do seba. Vtedy sa občas tvárime, akoby sa nič nestalo, popierame neúspech, sklamanie, niekedy sme nahnevaní – na seba, na okolie, na rodičov. Často pritom smútime, máme pocit, že sa nám zrútil svet, že sme sklamali seba, najbližších, že to je koniec.

Našťastie, časom sa zvykne objavovať nejaký nový plán, sen, túžba. Zo začiatku možno iba na pár sekúnd, ale neskôr čoraz častejšie a na dlhšie obdobia. Ak sa však nové plány dlhšie obdobie (4-5 mesiacov) neobjavujú a človek ostáva v čoraz väčšej izolácii, bez smerovania a bez zmyslu, treba hľadať odbornú psychologickú či psychiatrickú pomoc. Vaša dcéra ešte pravdepodobne nie je úplne vyrovnaná s tým, že ju nezobrali na školu. Potrebuje na to čas a vy s ňou. Je veľmi dôležité, že robí niečo, čo ju baví. To, že ju niečo baví, jej pomáha uniesť neúspech a dáva nádej do budúcnosti. Jej sen sa teraz rozplynul a čaká ju tvrdá realita, v ktorej je veľa povinností a málokoho v nej zaujímajú naše pocity.

Ak sa dá, tak okrem toho, že na ňu tiež máte svoje požiadavky, čo je na mieste, nájdite si čas aj na jej svet. Tak, ako vy chcete, aby ona išla sem, do nášho sveta, tak sa občas skúste ponoriť aj vy za ňou. Priblížte sa k jej svetu napríklad cez knihy, ktoré číta, skúste nájsť, čo ju tam drží. Spravte to však len vtedy, ak vás to naozaj zaujíma a ak vás do neho dcéra bude chcieť pustiť. Myslím si, že vaša dcéra teraz žije tým najlepším spôsobom, akého je momentálne schopná. Majte na ňu naďalej nároky sveta dospelých, ale zároveň jej ich pomôžte vaším porozumením a láskou uniesť. A čo sa týka jej prispievania do domácnosti, ja by som pravdepodobne trval na tom, aby prispievala buď finančne, alebo si to aspoň odrobila. Dôležité je, aby dohoda vyhovovala obom stranám. Mohlo by jej to pomôcť viac sa oslobodiť a ešte viac vyrásť.