Spoločnosť za veselšiu súčasnosť jej umožnila darovať drevenú kolobežku československému prezidentovi Václavovi Havlovi, pri ktorom ostala dva roky. Dnes je stálicou televízneho šoubiznisu v Čechách. Spod Gilotiny na Nove odišla do Tŕnia na Prime. Čoskoro ju uvidíme s Bolkom Polívkom v Čiernych barónoch. Bára Štěpánová.

Ako ste odišli z Novy, ktorej tvárou ste boli niekoľko rokov?
Nikdy som sa neusilovala byť tvárou nejakej televízie. Keď som pre Novu začala robiť, mala som aj krásnu hereckú ponuku v Českej televízii. Posledná relácia Bárymetr bola určená pre štvrtkovú zábavu a striedala sa s inými reláciami. Mali istým spôsobom ladiť, ale nejako sa nepodarilo dať ich dokopy... Rok predtým som dostala ponuku z televízie Prima, ktorú som teda využila. Všetko išlo akosi prirodzene.
Nova je známa svojim tvrdým konkurenčným prostredím, ktoré sa riadi výhradne výsledkami sledovanosti. Je to rovnaké aj na Prime?
Všetky komerčné televízie zaujíma sledovanosť. Nakoľko sú schopné brať do úvahy iné faktory, to už neviem posúdiť.
Ste známa aj tým, že ste na Pražskom hrade pracovali po boku Václava Havla. Ako sa to stalo?
Pred rokom 1989 som bola členkou nezávislej iniciatívy Spoločnosť za veselšiu súčasnosť. Robili sme happeningy, o ktorých sa hovorilo na Slobodnej Európe a Hlase Ameriky. Naše akcie sa páčili aj Havlovi. Odlišovali sme sa od ostatných iniciatív, ktoré bojovali za občiansku slobodu petíciami a protestmi. Svoj postoj sme dávali najavo recesiou a absurdným humorom. Neskôr, keď vzniklo Občianske fórum, sme sa snažili odľahčovať dramatickú situáciu, ktorú v tom čase niesli hlavne herci a umelci. Herci sú v zásade veľmi patetickí a dokážu sa vložiť do zlomových udalostí úplne celí, a seba, samozrejme, nevynímam. Napriek tomu som fungovala s partiou ľudí, ktorí dokázali vytvárať humor. Okrem happeningov sa nám darilo nastavovať kritické zrkadielka, aby tvrdo pracujúci ľudia neprepadali do nenormálnej "sebavážnosti". Keď sa stal Havel prezidentom, doniesli sme mu na Hrad drevenú kolobežku. Pri tej príležitosti sa ma spýtal, či nemám čas. Povedala som mu, že mám, len musím večer odohrať predstavenie. Na Pražskom hrade som ostala dva roky ako jeho osobná sekretárka.
Kedy ste sa naposledy stretli s Václavom Havlom?
Keď sa lúčil s prezidentským úradom, 21.decembra. Karl Schwarzenberg prichystal úžasnú párty, na ktorej sa zišli len tí, čo to celé na hrade rozbiehali. Výborne sme sa porozprávali.
V porevolučnom čase bol na Hrade aj Milan Kňažko. Musel sa u vás ohlasovať, keď išiel za Havlom?
Samozrejme. Občas si neodpustil, a posadil svoj hlas ešte o dve oktávy nižšie, ako ho má, a vyzval ma, aby som mu uvarila kávičku, hoci som mu neraz vysvetlila, že tu nie som na to, aby som varila kávu. Potom mu Havel povedal, že je vlastne rovnaká postava ako on, ale pre Slovensko a Kňažko bol veľmi milý, ako to zobral vážne... Máme sa radi a nedávno som sa s ním stretla na jednom golfovom turnaji, kde ma očarila jeho manželka. Vynikajúca hráčka!
Ako ste vnímali rozdelenie republiky?
S ľuďmi, ktorých rada vidím, sa stretávam tak či tak. Existuje množstvo iných vecí, ktoré majú na môj každodenný život oveľa väčší dosah.
Čo najviac ovplyvňuje váš každodenný život?
Koľko mám práce. Či veľa, alebo málo.
Považujete sa za workoholika?
Viete, že áno? Myslela som si, že nie... V podstate som lenivá, ale pritom bez práce nemôžem žiť a som bez nej nešťastná.
Ako jedna z mála zabávačov pozoruhodne zreteľne artikulujete. Aj vďaka tomu si môžete dovoliť veľmi rýchlo hovoriť a všetci vám rozumejú. Ako ste si to vypestovali?
Asi som sa už tak narodila! (Smiech.) Na konzervatóriu som mala veľký problém s umeleckým prednesom. Bolo to ukrutné. Nevedela som recitovať, nerozumela som poézii. Potom som zistila, že je to ako s výtvarným umením - niečo na vás zapôsobí a odrazu to začnete vnímať. Asi dvadsaťročnej sa mi dostali do rúk verše Maríny Cvetajevovej. Stala sa pre mňa zjavením. Odrazu som sa v jej poézii našla a niektoré jej básne si hovorím dodnes. Sú fascinujúce.
Recitujete len v duchu?
Už tretíkrát mi zavolali z Múzea českej hudby, kde vždy na jeseň pripravujú Festival melodrám. Minulý rok som recitovala časti z Hamleta. Ľudia sú zvyknutí, že ich zabávam, a odrazu pred nich predstúpi seriózna umelkyňa. Je to dosť komické. Vždy jeden večer v jeseni zažijem, že si oblečiem slušné šaty a som veľmi dôstojná. Naposledy sme pre festival robili spolu s Jirkom Lábusom. Vynikajúca dvojica - my, dvaja zabávači sme sa stretli v šatni, a v hľadisku na nás čakalo decentné publikum, ktoré by sa na nás neprišlo pozrieť za iných okolností ani omylom... Ale vraj to robím celkom pekne. Pozývali ma aj do rozhlasovej stanice Vltava, kde som recitovala v sprievode hudby. Veľmi ma to baví. Prežívam síce desivú hrôzu, vždy sa bojím, ale potom som nadšená a euforická.
Milujete divadlo. Dá sa povedať, že moderujete preto, že sa z divadla nedá vyžiť?
Do divadla som nastúpila hneď po maturite na konzervatóriu. Hrala som v Hradci Králové v úžasných inscenáciách po boku Jana Grossmana a neskôr v plzenskej činohre. Boli to krásne dramatické úlohy, na ktoré rada spomínam. Potom som sa vrátila do Prahy a robila som u Ringo Čecha. Tiež to bola dobrá škola, hoci nebola o činohre. Potom prišla televízia a, bohužiaľ, ani vo filme, ani v divadle som v Prahe nemala veľké herecké príležitosti.
Hrali ste aj v známych filmoch...
Keď človek nie je naliehavý, veci, po ktorých túži, prídu samy. Samozrejme, že nie odvšadiaľ, ale vždy sa niekto nájde, kto odrazu povie: Aha, čo tá Štěpánová teraz asi robí? Takto si ma našiel Juraj Herz, ktorý mi dal neveľkú, ale krásnu úlohu v Čiernych barónoch s Bolkom Polívkom. Po prvej sérii bol so mnou spokojný a moju rolu znovu nasadil do ďalšej série. Je to pre mňa pocta. Keď sme sa po nakrúcaní lúčili, pán režisér mi povedal, že to bolo krásne a bolo toho málo. Čistá radosť. Nedávno som dostala ponuku na veľkú úlohu do filmu zo súčasnosti mladého režiséra Marcela Bystroňa, ktorý produkuje Deana Horváthová. Tá rola nie je komediálna a veľmi sa mi páči.
Na Prime moderujete Tŕnie, kde sa konfrontujete s intímnymi súvislosťami života pre vás neznámych ľudí. Zachovávate si od nich odstup?
Nesnažím sa o odstup. Debatujem s nimi ako človek, ktorého ich životy zaujímajú. Nie som úctivá, ale nechcem ani zraňovať. Idem až potiaľ, pokiaľ ma pustia. Diváci sa v duchu pýtajú, rovnako ako ja. Udržiavať odstup je nezaujímavé. Nemá zmysel pýtať sa človeka, ktorý nemá nohu, ako sa mu žije a či má všade bezbariérové prístupy. Všetci vieme, že ich nemá a že to má komplikované. Ale opýtať sa ho, napríklad, aké to je v posteli, čo napadne každého, je podľa ľudí blbé. Som tu práve preto, aby som kládla takéto otázky. Samozrejme, že si ľudí najprv otypujem. Tak som sa jednej dievčiny bez nohy pýtala, ako si kupuje topánky. Povedala som: Veď vy máte nádhernú nohu! Áno, nemáte dve, len jednu, ale tá je pekná! Niekto má dve, ale možno škaredé! Zobrala to.
Potom máte v relácii rodičov, ktorým sa stratila dcéra, a oni si stále myslia, že žije. Pýtate sa ich, čo to robí s ich vzťahom - či sa ešte dokážu večer bezstarostne pozhovárať, alebo či je to pre nich taký balvan, ktorý ich dusí...
Prešli ste predtým nejakou psychologickou prípravou?
Nie. Som pomerne citlivý človek, ktorý vie počúvať, hoci si to niektorí nemyslia. Ja im to nebudem vyhovárať.
Hovoria vám, že ste necitlivá?
Občas mi diváci v listoch vyčítajú, že som netaktná. Ale tu nejde o netaktnosť. Myslím si, že takto píšu pokrytci, ktorí vo všetkom potrebujú udržať nejakú fazónu.
Zaujímavé je, akí sú českí diváci otvorení. Čím si vysvetľujete, že sú ochotní pred kamerami podstúpiť obnažovanie až do kosti?
Určite existujú aspoň dve skupiny divákov - prví sú tí, čo chcú predovšetkým účinkovať v televízii. Tí druhí prežili niečo ťažké a chcú sa s tým podeliť. Chcú pomenovať svoje trápenie. Možno ich pri tom počujú ľudia, ktorí zažili niečo podobné a možno im to aspoň trochu uľahčuje ich prežívanie. Ľudia si cez televíznu obrazovku vysielajú povzbudzujúce signály.
Akú má Tŕnie sledovanosť?
Napriek neskorej hodine stúpla sledovanosť Tŕnia až trojnásobne. Môj predchodca mal decentný až noblesný prejav, takže časť divákov som určite stratila, ale zjavne som získala nových, ktorých nevyrušuje môj razantný prejav.
Nie je to aj v tom, že problémy akoby zľahčujete?
Božechráň, ja ich nezľahčujem! Minule som videla Marka Ebena v relácii Michala Prokopa Krásne straty. Hovoril, že keď jeho žena Markéta ochorela, prichádzali mu kondolencie. Smial sa, že sa málokto môže pochváliť tým, že si číta prejavy sústrasti nad vlastnou smrťou ako jeho Markéta. Vždy sa dá nájsť niečo - nehovorím humorné, lebo humor naozaj nie je vo všetkom - ale niečo, ako to nazval Marek, tragikomické. Pokiaľ to ide, je to úžasne príjemné. Horšie je, keď sa konfrontujete s príbehom rodičov, o ktorých som hovorila. Ich Janička sa stratila niekde v Ekvádore a oni stále dúfajú, že ju nájdu. Tam nebola žiadna šanca na objavenie akejkoľvek tragikomickosti. Bolo to strašné! Nevedela som im povedať vôbec nič. Neexistovala žiadna možnosť, ako by sa dal ich problém aspoň trochu odľahčiť. Ked ľuďom popadali domy počas povodní, dalo sa im povedať, že budú mať domy nové a trebárs ešte lepšie. Všetko sa dá, ale tu to odrazu nešlo. Snažím sa ísť pokiaľ to ide, ale zasa nie všade.
Dolieha to na vás v súkromí?
Samozrejme, že som z toho nešťastná, prežívam to, ale nenosím to domov. Vo chvíli rozhovorov som však schopná prežiť celý príbeh. Stalo sa mi aj to, že som sa na pľaci rozplakala. Nevystupujem ako moderátorka, ktorá udeľuje a odoberá slovo. Som tam za zvedavého človeka, ktorý sa o osudy svojich hostí zaujíma. Mnohokrát mám podobné zážitky, ako oni.
V čase, keď ste boli na Hrade, narodila sa vám dcéra. Po dvoch mesiacoch ste pokračovali v práci. Neľutujete dnes, že ste s ňou neostali doma?
Nie. V tomto prípade som dosť netypická matka, a teda asi nie celkom dobrá. (Smiech.) Otehotnela som na Vianoce roku 1989, takže moja dcéra je skutočné dieťa revolúcie. So svojím bývalým mužom sme si povedali, že keď sa celý režim zrútil, môžeme si dovoliť mať dieťa v slobodnom svete. Ale ja milujem svoju prácu a netúžim byť gazdinkou. Robím všetko - viem variť aj upratovať, ale nevyžívam sa v tom. Mám teóriu, že dieťa je svojbytný človek, ktorý vás skoro opustí. Ak sa matka úplne obetuje, deti po čase odídu a nezostane jej nič...
Aj vaši rodičia takto rozmýšľajú?
Otecko je stopercentný workoholik. Pracuje vo dne v noci. Je literárny historik a nedávno dokonca dostal na svoj výskum grant z ministerstva kultúry. Aj ja musím mať nával práce, aby som bola šťastná. Bez práce je môj život o ničom. Neľutujem to.
Niekde ste povedali, že nemáte rada pojem feminizmus...
Neznášam ho!
... a zároveň ste nezávislá žena, ktorá by mohla slúžiť ako taký feministický vzor.
To je veľký omyl. Vôbec nie som nezávislá. Som taká závislá na svojom partnerovi, až mi z toho niekedy behá mráz po chrbte. Na verejnosti síce pôsobím inak, a mám aj vlastné názory, ale bez neho nie som schopná organizovať si život. Všetky úrady, dane a podobné technické veci zabezpečuje výhradne on. Som od neho taká zúfalo závislá, že je to až smutné.
A preto neznášate feminizmus?
Nie preto. Každá žena si podľa svojich možností, schopností a spôsobu myslenia zvolí vlastný model partnerstva. Nemám nič proti ženám, ktoré sa chcú vzorne starať o domácnosť a obetovať sa rodine. Je len prirodzené, keď si ich nájdu muži, ktorých presne takýto model správania priťahuje. Neviem, prečo by som mala bojovať za práva nejakej pani, ktorá chce byť doma a umývať riad, a keď ju niekto fackuje, neodíde. Ženy, ktoré chcú byť slobodné, budú slobodné tak či tak a nájdu si zodpovedajúcich partnerov, ktorí ich slobodu rešpektujú. Dnes to už nie je o boji, ale o výbere. Možno môj život vyzerá typicky feministicky, ale necítim to tak. Našla som muža, ktorý ma miluje práve preto, že som bytosť, ktorá sa volá Bára, a nie preto, že som nejaká žena. Feminizmus je všeobecný pojem.
Takže v Tŕní ľuďom neradíte, nebojujete, len si vážite ich voľbu?
Presne tak. Vždy je reč o konkrétnych ľuďoch a nie o nejakých hnutiach.
Fandíte viac mužom alebo ženám?
Chlapom. Mám ich oveľa radšej ako ženy. Sú ženy, ktoré milujem, ale je ich veľmi málo.
Čo máte proti ženám?
Neviem... Keď ich je veľa pokope, akosi sa im chcem vyhnúť. Sama sa správam ako typická žena - nakupujem, míňam na nezmyselné handry a kozmetiku, ale rozprávať sa o tom, kde som čo kúpila a ako mi to pristane, na to už nemám. A Míra mi hovorí len áno, rozumiem, jasné, chápem...
Váš partner pre Mladú frontu DNES prezradil, aký je vám vďačný, že ste mu zdvihli sebavedomie. Ako sa to robí?
To bola jediná odpoveď, ktorá ma dosť zaskočila. Je dobrý trubkár, hrá v kapele, je aj mojím manažérom. Robí to dobre a rád. Ak má pocit, že som mu zvihla sebavedomie, tak mu tento pocit brať nebudem. (Smiech.)
Je pravda, že sa chystáte uzavrieť manželstvo a Marián Labuda má byť svadobným svedkom?
Už sme sa s Mariánom dohodli. Len aby sa toho dožil. Preboha, to nehovorím preto, že by bol na tom Mariánko nejako zle, ale naozaj neviem, kedy tento projekt zrealizujeme.
Prečo to vlastne riešite, keď už deväť rokov spolu žijete a doteraz ste žiadny sobáš nepotrebovali?
Lebo ja sa rada vydávam! Teoreticky.
Vysvetľujete svojej dcére príbehy, ktoré odznejú v Tŕní? Radíte jej do života?
Vôbec nie. Povedala som jej len základné veci, že nechcem byť príliš skoro babička a tak... Inak to nechávam na ňu.

Kto je to
Bára Štěpánová, česká herečka a moderátorka, bola niekoľko rokov tvárou televízie Nova. Dnes moderuje populárnu reláciu Tŕnie na Prime. Po ukončení konzervatória v Prahe začínala u Jiřího Grossmanna v divadle v Hradci Králové a pokračovala hlavne tragickými úlohami v plzenskej činohre. Po návrate do Prahy sa stala členkou Prozatímního divadla Františka Ringo Čecha. Po revolúcii dva roky pôsobila ako osobná sekretárka československého prezidenta Václava Havla. Objavila sa vo filmoch Katapult, Tisícročná včela, v sérii filmov Ako básnici prichádzajú o..., Pytliaci a Brak. Do televízneho seriálu Čierni baróni ju obsadil režisér Juraj Herz. Na televíznej obrazovke uvádzala zábavné relácie pre Českú televíziu (She Show alebo Šíšou proti zdi), pre Novu ( Gilotína, Čtveráci, Bárymetr alebo šou ANNO). V diskusnej relácii Tŕnie na Prime se púšťa do tém o medziľudských vzťahoch a osudoch. Z predchádzajúceho manželstva má trinásťročnú dcéru. So svojím priateľom Mírou Barabášom, trubkárom a jej osobným manažérom v jednej osobe, buduje dom neďaleko Prahy.

Autor: TINA ČORNÁ / Foto: ČTK