Kurdský otec a dcéra, ktorú zavraždil. FOTO -TASR/AP
Za dvermi západolondýnskeho bytu sa minulý rok odohrávali niekoľko mesiacov scény, ktoré toto mesto dobre pozná už zopár desaťročí. Prísny otec dbajúci na tradície a kultúru pôvodnej vlasti mal stále väčšie problémy s dcérou zamilovanou do mládenca inej viery. V kurdskej rodine sa zrážka generácií, kultúr a názorov skončila vraždou - otec tak podľa svojho názoru zachraňoval rodinnú česť.
Kurd Abdullah Yonnes (48) dcéru Heshu (16) niekoľko mesiacov bil. Nepozdával sa mu vzťah, ktorý mala s osemnásťročným študentom pôvodom z Libanonu - kresťanom s výborným prospechom. V októbri ju otec dobodal nožom a potom jej podrezal hrdlo, keď sa zabarikádovala doma v kúpeľni. Vraj sa bál, že veselá Hesha príliš podlieha západným vplyvom, navyše dostal anonym, že sa správa ako šľapka a s inovercom pravidelne spáva. V pondelok súd vyniesol trest: doživotie.
Zabitie klasifikovali ako „honour killing“ - teda vraždu, ktorá mala ochrániť česť rodiny. Polícia minulý rok zaregistrovala 12 takýchto vrážd , upozornila však, že zabíjali nielen moslimovia, ale aj kresťanské a šíitske rodiny.
„Je to tragický príbeh, ktorý vychádza z nezmieriteľných kultúrnych rozdielov medzi tradičnými kurdskými hodnotami a západnou spoločnosťou,“ povedal sudca Neil Denison. Odsúdený Yonnes pred súdom žiadal, aby dostal trest smrti. Hneď po vražde sa pokúsil o samovraždu, keď si sám podrezal hrdlo a skočil z balkóna na treťom poschodí. Niekoľko mesiacov bol v nemocnici a tvrdil, že do ich bytu vtrhla al-Káida a zavraždila jeho dcéru. Priznal sa až pred týždňom.
O zmätku v dušiach prisťahovalcov tápajúcich v multikultúrnom Londýne podáva skvelé svedectvo kniha Zadie Smithovej Biele zuby, ktorá vyšla v českom preklade. Hranica medzi obyčajným životom a sektárskym násilím môže byť len veľmi tenká. Niekedy sú to rodičia, ktorí sa nevedia adaptovať, inokedy sa ich Západom sklamané deti snažia vrátiť k svojim koreňom členstvom v extrémistických organizáciách.
Abdullah Yones, ktorý utiekol pred desiatimi rokmi z Iraku pred Husajnovým režimom, si na Britániu nikdy nezvykol. Na súde ho opisovali ako „rybu na suchu“, muža trpiaceho v cudzom prostredí depresiami. Problémy privyknúť si ventiloval v rodine - od dcéry, ktorá si v škole rýchlo zvykla, očakával, že bude nasledovať kurdské tradície. Tá sa však dobre cítila v liberálnejšom prostredí za dverami ich domu. Bola pripravená z domu utiecť, mala už napísaný aj list na rozlúčku.
„Dôležité je zdôrazniť, že kultúrne zvyky nemôžu byť nadradené právu žien na život,“ napísala kriminologička Aisha Gillová pre odborný časopis Police Review. Niektorí vrahovia sa totiž snažili pri obhajobe zabitie vysvetliť inou kultúrou. Vraždu mladej Heshi odsúdila aj ženská kurdská organizácia pôsobiaca vo Veľkej Británii.
Z listu na rozlúčku
List na rozlúčku už Hesha nestihla poslať. Aj v ňom dokázala, že mala zmysel pre humor. Strieľala si aj z toho, ako ju otec bil.
„Ahoj otec, prepáč, že so mnou vždy boli také problémy. Ja a ty by sme si asi nikdy nerozumeli, je mi ľúto, že som nebola taká, akú si chcel, ale sú určité veci, ktoré nemôžeš zmeniť.“
„Na starého chlapa si mal dobrú ranu aj výkop.“
„Nájdem si spôsob, ako sa sama o seba postarať.“
„Nehľadaj ma, pretože teraz neviem, kam pôjdem, chcem byť len sama.“ (r)
