Pre FELICITAS BABUŠÍKOVÚ je krasokorčuľovanie celoživotnou láskou. Ako rozhodkyňa sa mu na medzinárodnej scéne venuje už 30 rokov a hoci jej po bratovej emigrácii v roku 1968 vtedajší režim dlho neumožňoval zbierať skúsenosti aj v západných krajinách, u nás patrí k tým, ktorí o tomto športe vedia najviac. Rovnako tak o férovosti posudzovania jednotlivých pretekárov.
Je podľa vás súčasné rozhodovanie v krasokorčuľovaní objektívne?
„V minulosti záležalo aj na vyžrebovaní rozhodcovského zboru. Na tom, z akých štátov tam sedeli ľudia, ale dnes je to celé aj tak dosť eliminované. Vtedy záležalo na west či ost bloku, kto uspel. Oficiálne sa to dokázať nedá, ale rozhodcovia si v podvedomí udržiavali voči tým či oným lojalitu. Konkrétny a neodškriepiteľný prípad som však na vlastnej koži nikdy nezažila.“
Čím si to vysvetľujete?
„Je to príliš riskantná vec nadŕžať niekomu. Možno to trochu pretrváva v tancoch, ale dnes je vyvíjaný taký silný tlak eliminovať to, že rozhodcovia majú strach medzi sebou prehovoriť. Na ostatných MS vo Vancouvri to zašlo tak ďaleko, že keď išli na toaletu, tak im robili eskortu. Smiešne, lebo ak by sa už chceli dohodnúť, tak si určite nedajú rande na štadióne.“
Je kontrola rozhodcov v súčasnosti veľká?
„Veru je. Museli sme dokonca vypisovať anonymné dotazníky, či sme mali s podplácaním skúsenosti, či nás niekto oslovil, ale nemalo to veľký úspech. Každý aj tak napísal, že nie. V tancoch sa raz stalo, že jeden z rozhodcov priznal, že ho druhý požiadal o podporu konkrétneho pretekára a vinník dostal dištanc. Dnes podobný prípad musí rozhodca nahlásiť prezidentovi ISU (Medzinárodná krasokorčuliarska únia – pozn. red.) a ten rozhodne, čo ďalej.“
Rozhoduje sa teda v dnešných časoch už len na ľade?
„Som presvedčená, že áno. Navyše už dnes nemôžete rozhodovať dve disciplíny ako v minulých rokoch a každý, kto si tam sadá, nemá potuchy, čo tých jeho osem kolegov spraví. Okrem toho máme k dispozícii monitory, kde si sporný moment môžeme ešte pred vynesením známky v rýchlosti prehrať. A, samozrejme, najnižšia a najvyššia známka sa škrtajú.“
Zdá sa, že politika ISU sa vyvíja správnym smerom…
„Vždy to bola organizácia, ktorá si v takýchto veciach chránila svoju nepriestrelnosť. Jej členovia nikdy neboli ochotní vstupovať do žiadnych konfliktov a striktne dodržiavajú pravidlá. Na žiadnu hru nepristúpia. Už aj preto, že celá organizácia je podriadená športovému súdu v Lausanne a každý rozhodca i pretekár, ktorý ide na MS, musí podpísať vyhlásenie, že si je vedomý existencie pravidiel a ak ich poruší, musí sa zo svojich činov zodpovedať. Preto sa každý snaží mať zo svojich postupov vnútorne dobrý pocit. Každý spraví v živote kiks, ale úmyselné jednoducho nerobíme.“
Zaujíma sa ISU o verdikty každého rozhodcu hneď po súťaži?
„Áno, po skončení pretekov býva judge meeting. To je dosť nepríjemná pohroma pre náš všetkých. Tam nám pucujú žalúdky a musíme vedieť zdôvodniť každú známku, ktorú sme počas súťaže dali. Rukolapnými dôkazmi! Chváliť niekoho za pekné šaty či dobrú hudbu je neprípustné. A je otázka hlavného rozhodcu, či moje argumenty akceptuje, alebo nie. Dnes už je ISU tak ďaleko, že má snahu nájsť matematický model na zaraďovanie rozhodcov podľa kvality do akéhosi rebríčka. V takomto subjektívnom športe je to veľmi ťažká vec.“
Ktorá z disciplín je najproblematickejšia na rozhodovanie?
„Tance na ľade. Neobsahujú skoky a nemáme sa tam o čo oprieť. Niekto tvrdí, že je to porovnávanie Rembrandta s Picassom, ale musíme si poradiť aj tam. Odosobniť sa a naučiť sa akceptovať každú hudbu bez ohľadu na to, či sa mi páči, alebo nie. A uprednostniť vlastného pretekára je rovnako neprípustné. Už sa stali prípady, že vlastný rozhodca dal svojho pretekára o dve-tri miesta nižšie. Zo strachu pred obvinením z nadŕžania. To ale nie je účel hry.“
Kedy ste ako rozhodkyňa boli pod najväčším tlakom?
„Asi na olympiáde v Albertville v roku 1992. V čase, keď Barna získal medailu a pár Kovaříková-Novotný skončil štvrtý. Našťastie, nie mojou vinou. Je však nesmierne ťažké rozhodovať či medailu športovec získa, alebo nie. Je to ošemetná záležitosť a vtedy musíte riskovať.
Myslíte si, že od čias, čo sedíte za rozhodcovským stolíkom, objektivita tohto športu stúpa?
„Nazdávam sa, že áno. Veď rozhodcom sa môže stať len bývalý krasokorčuliar. A hľadáme stále cesty, ako ho ešte viac zobjektívniť. Či už v oblasti hudby, alebo choreografie. Aby sme dokázali pochopiť každého pretekára, čo nám chce svojím vystúpením na ľade povedať.“
