Aj po štrnástich rokoch pri synchronizovanom plávaní Helena Allárová, matka a trénerka slovenských reprezentantiek Lívie a Lucie a zároveň šéfka akvabelového klubu Synchro Bratislava, neochvejne tvrdí, že tento šport má od objektívnosti ďaleko. „Aj keď to tak možno pôsobí, objektívny nie je. Silný lobing a zázemie mocností v tomto odvetví robia svoje. Na nedávnych MS v japonskej Fukuoke vari po prvý raz vyhral najlepší pár. Doteraz bývalo pravidlom, že jedna krajina vyhrala všetky kategórie. Až v tomto roku sa tak nestalo a rozhodcovia sa v pároch vzácne zhodli, že domáce Japonky boli najlepšie. Čo aj boli.“

Svoje dcéry a slovenské akvabelové jednotky doviedla H. Allárová v Japonsku v súťaži párov k 20. miestu, čo je na amatérske podmienky synchronizovaného plávania na Slovensku podľa jej slov veľký úspech. Napriek tomu mohli skončiť vyššie. „S Kazachstanom sme prehrali o štyri stotiny, čo je minimálny rozdiel, no rozhodkyňa z Ruska o tom, že by vo svojom hodnotení dať mohla Slovensko pred Kazachstan, ani neuvažuje. Spolupatričnosť a vzájomné dohody tu, žiaľ, naďalej fungujú. Reprezentantkám z relatívne malých či neznámych krajín sa pokojne stane, že rozptyl známok je väčší ako jeden bod. U najlepších nemysliteľná vec,“ pokračovala žena, ktorá začínala s akvabelami v Slávii UK a v rokoch 1997–98 skúsila aj šéfovanie vo zväze synchronizovaného plávania.

Meno v tomto športe hrá naďalej značnú úlohu a kým ho nemáte, nemáte šancu preraziť. „Aby sme ho získali, nestačí sa zúčastňovať na vrcholných šampionátoch a občas nejakých pretekoch. Chce to mať rozhodcu v A-kategórii, od čoho sme zatiaľ ďaleko, a pravidelne štartovať napríklad na podujatiach Gold Serie. Tá sa začína na jar v Bonne, pokračuje v Moskve, Paríži, Ríme, Splite a v Španielsku. Tam musíme presviedčať rozhodcov (na veľkých podujatiach ich rozhoduje 5 až 7, najlepšia a najhoršia známka sa škrtajú – pozn. red.) a ukazovať sa. Žiaľ, na to nie sú peniaze. Je to drahý šport, prenájom bazéna je nákladný a od plaveckej federácie dostávame šesť percent z celkového balíka, čo naposledy predstavovalo asi 280-tisíc korún. Na všetky podujatia za rok. A tak sme radi, že si môžeme zaplatiť jednu-dve súťaže do roka.“

Neúčasť na veľkých pretekoch však akvabelám vždy ublíži. „Tak trochu si za to môžeme aj samy. Vlani sme na ME neštartovali pre závisť a neprajnosť druhých a neúčasť z takéhoto dôvodu mrzí dvojnásobne.“ Po podobných skúsenostiach H. Allárová netají, že sa domov z pretekov vracia poriadne sklamaná. „Po návrate o chvíľu znova zmobilizujeme sily a všetko sa začína odznova – povzbudiť ma dokážu aj reakcie iných zahraničných tréneriek, keď vyhlásia, že rozhodcovia si na tom či onom podujatí ani nezaslúžili byť. Tak si v duchu zasa poviem, zmeníme to a ono a znovu to skúsime. Protestmi totiž nespravíte nič. Ja ale neprestávam veriť, že miera objektivity bude predsa len postupne stúpať. Ak by som tomu neverila, tak tento šport už dávno nerobím.“