FOTO SME – PAVOL MAJER

„Na lodi pre osemdesiat pasažierov na rieke Negro sme boli asi pätnásti. Po dvadsiatich minútach plavby od prístavu sme sa dozvedeli, že vznikla porucha na motore, potom diera na lodi. Hrozilo potopenie v miestach, kde je hĺbka niekoľko desiatok metrov.

Loď síce rýchlo natočili k brehu, lenže breh – to sú štyri kilometre i viac.

Hľadala sa pomoc, všetci mávali okoloidúcim lodiam, začali sa rozdávať záchranné pásy. Nikto nám nezastavil, lebo si mysleli, že im mávame na pozdrav. To je irónia osudu – každý nám kýval späť a ukazoval, ako nám je dobre – a my sme sa mohli potopiť. Darmo sa kývalo i so záchranným pásom. Nakoniec prišiel motorový čln, ktorý zavolali telefonicky.

Nepustili nás do podpalubia k motoru, aby sme sa presvedčili, aká vážna je situácia. Jeden strojník, starší pán, mal nohu opretú o výfukovú rúru, ktorá bola taká horúca, že mu prepálila nohu na kosť. Ale on tú dieru nakoniec upchal a loď doplávala k brehu.

Náš lekár ho ošetril. Keď videl tú ranu, nechcel veriť svojim očiam a čakal, že strojník každú chvíľu odpadne. Lenže ten sa len smial a tváril sa, že sa nič nedeje. Takéto veci som ani nafilmovať nemohol, lebo boli všetci vyplašení, hoci myslím, že syn to nakrútil.

Na druhý deň som strojníka chcel navštíviť v nemocnici, mal popáleniny tretieho stupňa. Nenašli sme ho však a povedali nám, že už dávno pláva na lodi. Neviem, ako sa to s ním skončilo, ale u nás by s takou nohou sotva niekto chodil a s takou ranou by mali čo robiť aj v nemocnici.

Je to tragikomické, keď človek zachráni loď a ľudí a namiesto toho, aby sa liečil v nemocnici, pokračuje v práci.“

Knihu o ceste prezident písať neplánuje. „Zatiaľ na to nemám čas ani na spracovanie záberov. Možno sa toho ujmú deti. Niekto z rodiny určite tieto zážitky spracuje.“ To, čo nakrútil a nafotografoval, prezident, v prípade záujmu, bezplatne poskytne napríklad televízii. (fw)