Mal na čo spomínať a nebyť toho, že štvrtý zväzok pamätí, na ktorých pracoval po svojom prepustení z väzenia roku 1973, zhabala na jar 1977 pri domovej prehliadke u Eda Friša Štátna bezpečnosť, boli by sme mali jeho spomienky kompletné. Hovorím o prvom slovenskom filmovom kritikovi, povojnovom zakladateľovi slovenského filmu, kabaretistovi, humoristovi a pedagógovi Jánovi Kalinovi (1913 - 1981) a treťom zväzku jeho „autobiografománie“ Usmievavé Slovensko (Albert Marenčin, PT, Bratislava 2003).
Ak sa autor v závere knihy priznáva, že „čím viac sa vo svojich spomienkach blížim k prítomnosti, tým väčšmi strácam schopnosť dívať sa na včerajšok s úsmevom“, nevzťahuje sa to ešte na obdobie, ktorým sa zaoberá tretia časť jeho memoárov. Sme v Prahe tridsiatych rokov minulého storočia, keď tam mladý Kalina začal študovať právo. Ale bola to skôr zámienka, aby sa dostal bližšie k filmu, svojej celoživotnej láske. Podrobne popisuje - rozprávajúc o sebe v tretej osobe - ako sa mu to podarilo.
Toľko sa obšmietal okolo filmárov a predbarrandovských ateliérov AB v Pivovarskej záhrade na Vinohradoch, až sa zoznámil s príslušnými ľuďmi a potom už na Barrandove ho dokonca režisér Sviták angažuje za svojho asistenta. Kalina poskytol v tejto neveľkej kapitole pestrý kaleidoskop informácií a faktov o vtedajšom pražskom kultúrnom živote a jeho dnes už aj slávnych postavách, všeličo je zachytené iba v letku a ľahkým konverzačným tónom; autorove vtipné postrehy trochu ruší iba násilné vtipkovanie, ktorého sa nezbavil ani v ďalšom rozprávaní.
Pražské skúsenosti využil Kalina po návrate do Atén nad Torysou, ako nazýva Prešov; popri filme ho bytostne zaujíma kabaret a ľahšie divadelné žánre. Hoci v predošlej knihe je Kalinova pražská anabáza zachytená oveľa podrobnejšie a takisto aj jeho prvé kabaretné úspechy v rodisku, v Usmievavom Slovensku sa ťažisko jeho spomienok presúva do rokov slovenského štátu, keď si odsluhoval, kým to Židia mali dovolené, vojenskú službu a potom spolupracoval so slovenským rozhlasom, najprv v Prešove, potom v Bratislave.
Nechcene napínavý a často aj nechcene groteskný príbeh človeka, ktorý na tomto území žije iba s matkou a viackrát sa zachráni pred koncentrákom, má napriek svojej vážnosti aj humorné stránky. Najmä tam, kde Kalina vykresľuje atmosféru i typické javy vtedajšieho režimu, cituje výroky prominentov, dobové slogany, úryvky z pochodových textov, šlágrov, uvádza dobové vtipy. Nehistorik takto zachoval pre históriu každodennú tvár štátu, ktorý ho chcel poslať na smrť a ktorému sa paradoxne vyšmykol z rúk práve vďaka jeho inštitúcii - slovenskému rozhlasu, kde mu pod pseudonymami vysielali kabarety, rozhlasové pásma, skeče. Kabarety mu zachránili život.
Samozrejme, že za tým museli byť aj jeho dobrí priatelia-rozhlasáci. V Kalinovej existencii paradoxy fungovali aj po vojne, keď mu neskôr zakázali verejnú činnosť, ba dokonca ho dali uväzniť tí, ku ktorým od mladosti politicky inklinoval. Preto bol nútený emigrovať. Túto kapitolu, ktorú asi s úsmevom nepísal, si, žiaľ, už prečítať nemôžeme.
Príťažlivosť Kalinovej autobiografie zvyšuje obrazová časť s množstvom hereckých fotografií, reklám, plagátov, takže doba sa tu prezentuje ako na dlani.
JOZEF BŽOCH
