cuje v reklame a fotografuje. Nina Veselá.
Nedávno ste sa na krátky čas vrátili z New Yorku do Bratislavy. Ako vás tam zastihol výpadok elektriny?
Telefonovala som s mamou a odrazu sa spojenie prerušilo. Pomyslela som si, že nemám zaplatené účty, a mama si pomyslela, že som jej zložila! (Smiech.) Keď sa zvečerilo a na ulici sa nerozsvietili žiadne svetlá, pochopila som, že to nie je lokálny problém, že sa stalo niečo vážnejšie. Nerobievam si zásoby, napriek tomu, že mi to rodičia radia, takže som nemala pitnú vodu a chlieb. V tme som musela únikovým schodistom ísť zohnať si do stánkov vodu. Nikoho zo svojich priateľov som nehľadala, nemalo to význam - nič nefungovalo. Musela som to prežiť sama.
Báli ste sa?
Skôr som precítila samotu tohto obrovského mesta plného ľudí. Úplné ticho, tma, prázdne ulice... Čierne budovy navodzovali pocit akéhosi strašidelného bezvládia.
Inšpiroval vás tento obraz vo vašej tvorbe?
Prežila som úzkosť z vlastnej bezmocnosti, z toho, že vám nikto a nič nepomôže. Mám rada tajomstvo temnoty, inšpiruje ma, ale potom o to viac obdivujem svetlo.
Modlili ste sa?
Áno, je to moja forma komunikácie.
Neovplyvnila vás vo vašom videní tvorba vášho otca Milana Veselého, ktorý sa už dlhšie venuje dizajnu muzeálnych expozícii a v posledných rokoch hlavne so židovskou témou?
Tato má rád múzea odkedy si ho pamätám. Zasväcoval ma aj s mamou už ako dieťa, keď sme chodili na dovolenky. Obdivuje staré a zvláštne veci. Podľa mňa mal byť archeológom, s mamou mu to stále hovoríme! (Smiech.)
Prečo ste sa vlastne v Amerike rozhodli pre reklamu?
V Bratislave na VŠVU som začala študovať grafický dizajn. V Amerike som si uvedomila, že dizajn a reklama sú dva úplne odlišné odbory, hoci majú spoločného menovateľa - vizuálnosť. Oslovil ma americký spôsob a proces myslenia, s ktorým som sa predtým nestretla. Reklama si ma získala svojou konceptuálnosťou. Hrá sa s významami a prerastá do kampaní, ktoré musia mať spoločného menovateľa. Môj profesor Jeffrey Metzner sa venoval reklame vyše 40 rokov. Jeho uvažovanie nebolo ani zďaleka komerčné, no napriek tomu pracoval pre tie najväčšie komerčné firmy. Robil reklamu, ktorá bola vždy neobvykle kreatívna.
Dá sa povedať, že ste si sama vybrali profesora?
Áno.
Museli ste robiť prijímačky?
Rok som v New Yorku študovala iba jazyk, o profesiu som sa začala naplno zaujímať až po zvládnutí angličtiny. Na žiadnej výtvarnej škole tam nie sú prijímačky ako u nás. Adepti sa predstavujú svojimi portfóliami. Konkurencia žiakov je silná. Je to ako v športe. Rozhoduje to, kto naozaj zaujme, koho vyberú na výstavu.
Ako vyzerá prax?
Je to ako byť v krásnom sne - máte výborného učiteľa, neobmedzenú kreativitu, dotiahnutú až ku hranici úplného zvratu, a zrazu je tu realita, kde vás tlačí masovosť myslenia. Počas školy som chodila do jednej reklamnej agentúry na prax, a odrazu som sa ocitla v situácii, ktorá sa radikálne líšila od toho, čo by som chcela v živote robiť. Uvedomujem si však, že každý začiatok je ťažký. Skončila som reklamu a ďalej pokračujem v štúdiu Master degree, začal ma zaujímať film.
Na čom teraz pracujete?
Na všetkých poliach - fotografia, reklama, dizajn... Čo sa týka reklamy, firmy, ktoré ju objednávajú, dávajú často robiť študentom a čerstvým absolventom podradnú pomocnú robotu. Názor, že je to dobre platené, neobstojí. Keď sa mladý človek rozhodne pracovať pre konkrétnu firmu, je pod tlakom. Nemá slobodu, nemá čas na rozvoj a vlastnú tvorbu. Objednávatelia majú trend požadovať prácu, ako ju robil Toscani pre Benneton - musím vymyslieť celú koncepciu, urobiť vizuály, rozpísať texty a nakoniec to celé nafotiť. V novembri cestujem do Galiley a Nethanie, potom do Moskvy, kde budem mať výstavy svojich fotografií a olejov.
Ak by ste porovnali školu, ktorú ste robili v Bratislave s newyorskou, v čom je najväčší rozdiel?
To, čo som robila v Bratislave, bola hlavne voľná tvorba. Zažila som tu anarchistický čas. Mohla som robiť všetko, čo som chcela, a aj som to robila. (Smiech.) Tam je to oveľa krutejšie. Väčšina profesorov buduje na veľmi tvrdej kritike.
Aj váš profesor?
Bol to veľmi dobrý človek, ale nakoniec mu ostalo len osem žiakov. V hodnoteniach bol nemilosrdný ku všetkým bez výnimky. Zažila som prípad Indky, ktorú tak skritizoval, že odišla zo školy. Neskôr si priznal chybu, že necitlivosťou stratil žiačku... Mne neprekáža, keď mi niekto povie, čo robím zle. Potrebujem to vedieť.
V čom ste mali problémy vy?
V anglickom písaní a americkom myslení - písať nekomerčne pre komerciu. Svoje projekty som stavala na vizualizácii. V Amerike je podstatne viac reklamy založenej na texte, tvorcovia sú ďalej v práci so slovami, ich významami. Moji americkí spolužiaci boli väčšinou dobrí spisovatelia. Ja som si zakladala na vlastnom videní s čo najmenším textovým vysvetľovaním. Vždy som sa snažila nájsť správnu obrazovú metaforu, lebo v tom pociťujem svoju podstatu a silu.
Nespolupracovali ste s copywriterami (k reklame píšu texty - pozn. red.)?
Môj prvý dojem bol ten, že tamojší študenti nie sú zďaleka takí priateľskí ako u nás. Každý sa stará o seba, ľudia sa neradi delia o svoje myšlienky. Dnes už viem, že dokážu spolupracovať a pomôcť aj oni, len je ťažšie sa k tomu priblížiť.
Nechceli ste sa radšej vydať po stopách svojej mamy, divadelnej herečky?
Nie. Divadlo je priamy kontakt s človekom. Ako jedináčik som bola zvyknutá na samotu a samostatnosť.
Keď som videla dav ľudí, vždy som sa zháčila. Ale vedela som to prekonať.
Človek by u vás predpokladal opak...
Vyrastala som v otcovom ateliéri, a nie v divadelnej šatni - viac ma oslovovali farby ako ľudia. Rada som kreslila.
Dáte na otcov názor?
Keď hodnotí moje veci, skoro vždy prídem na to, že má pravdu. V New Yorku som obklopená ľuďmi z reklamy a maľba z ich voľnej tvorby ma nezaujala. Dnes tam obchod s moderným umením stagnuje.
Panuje mienka, že práve New York určuje moderné umelecké trendy, no na druhej strane zaznievajú myšlienky totožné s vašou. Ako to teda je?
To, čím New York v poslednom čase prešiel - vybuchli Dvojičky, nastal strach z možných teroristických útokov, USA vstúpilo do vojny s Irakom - to všetko spôsobilo, že nastala kríza v umení. Napriek tomu mesto stále žije a ľudia tam hľadajú svoju inšpiráciu.
Aj Warhol ešte žije?
Áno. Minule som ho stretla na Canal street. (Smiech.) Išla som staršou ulicou, kde ešte nie sú obchodné domy, a v jednej z galérií som našla jeho rozsiahlu zbierku aj s Jean Michal Basquiatom, čo ma neuveritelne potešilo. Tieto osobnosti tam stále žijú a majú veľký vplyv na mladých ľudí. Ako vo svete kolujú plagiáty Vincenta Van Gogha, v New Yorku sa už objavili aj plagiáty Jeana Michaela. Warhol doteraz nie je prekonaný, aj keď veľa ľudí v biznise je naňho alergických.
Prečo?
Stretla som sa s názorom, že je vampírom umenia. Ja sa na to nepozerám len z pohľadu - skonzumoval a odhodil. Ako impresionosti maľovali moria a krajiny, Warhol sa zaujímal o obraz ulice s pečaťou hviezd. Uvedomujem si, akú váhu má, keď sa odrazu objaví človek, ktorý dokáže tak zásadne ako on ovplyvniť ďalši vývoj v umení. Napríklad skupina Velvet Undeground - hudobníci ako Nico a Lou Reed - boli ovplyvnení jeho tvorbou a dodnes fungujú aj vďaka tomu, že ich poznamenal svojím menom. Povýšil kultúru do grafického znaku. Rovnako veľa ľudí nemá rado Woodyho Allena, akoby im prekážal akt rozpačitého človeka, ktorý sa podľa nich len štylizuje. Neveria, že existuje aj takéto prežívanie, čo je typickým znakom "Up townu" (vrchná časť New Yorku - pozn. red.) Dokonca vychádzajú články o tom, prečo stále ostáva v USA a neodíde do Európy, keď sa mu tak páči. Asi ich rozčuľuje, že im nastavuje zrkadlo satiry.
Je v tom aj opozícia voči Európe?
Osobne som sa nikdy nestretla s antieurópskym prístupom. Stále platí názor, že pravé umenie nikdy nebude pochopené masou. Určité veci, ktoré mnohých urobia smutnými, mňa urobia radostnou, lebo si poviem - aha, aj takýto človek je, takto to vníma a takto to vie urobiť! Ja si do kina nejdem oddýchnuť. Som zvedavá. Mnohí to však takto nechápu. Na celý Manhattan (4,5 mil. obyvateľov - pozn.red.?) sú napríklad len dve nezávislé kiná!
V čom tam cítite európsku prítomnosť?
Všade. Napríklad, keď sa prejdete po 5. avenue, tak si uvedomíte, ako a v čom je tam Európa zastúpená. Reklamy na voňavky a módu - fashion - sú výhradne v európskom duchu. Všetko, čo je postavené na vizuálnom, nie na konceptuálnom, je ovplyvnené Európou. Vyvažujú ju však Japonci.
Majú taký zásadný vplyv?
Neskutočný. Najmä čo sa týka jedla a módy. Dá sa povedať, že Japonci sú veľmi nadčasoví, vnímajú módu extravagantným spôsobom a Japonky vyzerajú mimoriadne mlado, čo ich móde vyhovuje. Veľa Japoncov chodí študovať reklamu práve do New Yorku. Majú zvláštnu dizajnérsku aj chuťovú čistotu - jednoduchosť.
Na Manhattne žije absolútna špička, ale zároveň je problém prepracovať sa ku kvalitným informáciám, k dobrej práci. Bolo ťažké dostať sa medzi ľudí, ktorí vás zaujímali?
Tam je problém so všetkým. A nájsť človeka s podobnými záujmami o to väčší. Keď ste zvonku, musíte pracovať dvakrát viac ako domáci. Napríklad, moje práce tvorili v poslednom roku 40% prezentácie našej katedry. Napriek tomu, že domáci majú zázemie v rodičoch, orientujú sa a poznajú reč, nemusí im to zabezpečiť konečný úspech v ich tvorbe.
Máte svoj okruh priateľov?
Mám tam pár kamarátov, ale je to iné ako v Bratislave. Ľudia sú tam zvyknutí nadväzovať voľnejšie vzťahy. Nie sú tak paranoidní ako tu. Nedávajú si záväzky a ich kamarátstva sú uvoľnenejšie. Pozhovárať sa s kýmkoľvek na odľahčenej úrovni sa dá kedykoľvek. Ale ak sa chcete dopracovať k podstate, novým poznatkom alebo hlbším vzťahom, každý si začne strážiť svoje teritórium.
Keď ste odišli z Bratislavy, opustili ste zázemie...
Z Bratislavy som neodišla. A v New Yorku som v období, keď hľadám svoje oporné body, ľudí aj tvorivú prácu. Snažím sa však vyberať si a sama všetko budovať podľa vlastných schopností.
Je to lepší pocit?
Samozrejme, že je jednoduchšie kráčať po širokej otvorenej ulici, ale pre mňa je dôležité mať vedomie, čo dokážam sama. V každom prípade sa veľa naučím.
Sú Američania zvedaví na to, odkiaľ ste?
Mýlia si Slovensko so Slovinskom a väčšina ľudí reaguje na Prahu. Naša propagácia Slovenska je minimálna. Nedostanú sa k žiadnym informáciám o nás.
Majú tendenciu pýtať sa vás na vašu vlasť?
Nemajú. Sú na vrchole a odtiaľ už kráčajú len vyššie - do oblakov! Dovolenka na Marse znie zaujímavo. Niektorí už majú zabookované lety. (Smiech.) Nie sú zvedaví. Väčšina ľudí sa vás rýchlo opýta, odkiaľ ste, je to jednoducho zvyk. Alebo začnú hádať vašu národnosť, ale nezaujímajú sa o detaily. Keď im však poviem, že Warhol je z Východného Slovenska a v Medzilaborciach je výstava popartu, na ktorú chodia babky v ručníkoch, vtedy sa zasmejú a uvedomia si aj iné súvislosti.
Udržiavte kontakty so Slovákmi? V New Yorku žijú viacerí slovenskí výtvarníci...
Zriedkavo, len keď je nejaká akcia súvisiaca so slovenskou kultúrou.
Boli ste na Manhattane aj v čase výbuchu Dvojičiek. Ako ste vnímali reakcie obyvateľov?
Medzi ľuďmi sa utužili rodinné väzby. Začali si viac vážiť vzájomný kontakt. Tu som sa stretla s názorom, že Američania nevedia, čo je to utrpenie, lebo ho nikdy nezažili. Odrazu som si uvedomila, že oni sú vlastne pod neustálou hrozbou protiútoku krajiny, s ktorou práve bojujú. Každý deň vstrebávajú spravodajstvo o možnej odvete, ktoré je niekedy naozaj dosť drsné. Je to určitý druh psychického teroru, ktorý zas nepoznáme my.
Po výbuchu mnohí začali chodiť k psychológom, lebo tam nie je trend riešiť problémy s priateľmi, ale s platenými odborníkmi. Médiá informovali o zvýšení psychickej nestabilty obyvateľstva a všetci začali chodiť k psychológovi, ako k zubárovi V niektorých štvrtiach pod obytnými časťami domov sú celé rady súkromných ambulancií a poradní... Po panike a chaose ostal v ľuďoch len veľký smútok a samota. Mňa samota príliš nezaskočila, lebo som na ňu zvyknutá. Prežívala som vnútornú paniku spolu s nimi, ale nie hystériu.
Máte potrebu kontaktovať sa v podobnej situácii s mamou?
Skôr je mi ľúto, že nie je so mnou. Vždy sa mi však pokúša aspoň dovolať. Hovorí mi, čo sa deje v Amerike a New Yorku a otec ma dokonca viackrát informoval aj o kultúrnych veciach, ktoré by som mala poznať.
Aký máte pocit, keď prídete na Slovensko? Sme provincia?
Áno, keď porovnám Manhattan s Bratislavou, tak sme provincia, ale mám ju rada. V New Yorku je však vplyv mnohých kultúr, preto ma to lákalo tam odísť.
Keď pristanete na letisku a doma sa stretnete so svojimi rodičmi, nebojujete proti sebe - také tri silné osobnosti?
Ale áno, vyhráva ten, kto hlasnejšie kričí. Doma v kuchyni spievame s mamou "operné árie". (Smiech.)
Kto je to
Nina Veselá (27), maliarka, fotografka, dizajnérka. Dcéra herečky Zity Furkovej a dizajnéra Milana Veselého. Dva roky študovala na VŠVU v Bratislave. V roku 1999 odišla do New Yorku, kde poldruha roku navštevovala jazykový kurz angličtiny, ktorý jej umožnil vstup na School of Visual Arts New York University (SVA) do triedy Jeffreyho Metznera. Po skončení odboru so zameraním na reklamu pokračuje vo svojom vzdelávaní na stupeň Master degree. Popri štúdiu pracuje na reklamných projektoch, maľuje a fotografuje. V Bratislave sa predstavila výstavou olejomalieb v roku 2000 v Galérii Michalský dvor, za sebou má päť výstav v New Yorku, ukážky z jej tvorby sú publikované v zborníku New Talent Annual 2003 a 2004, novú kolekciou olejov a fotografií odvezie koncom septembra do Izraela a v zime do Moskvy.
