Telavivská hlavná pláž po skončení prímeria. FOTO- ČTK/AP
„Pred dvoma mesiacmi, keď sa začalo prímerie, som nestačil nalievať. Teraz sa blížim k dnu. Včera som prepustil kuchára. Tie dva sendviče za deň, čo predám, si urobím aj sám,“ vykrikuje na telavivskej pláži majiteľ baru Hillel Yehuda.
Biznis pokazili Hitler, Usáma a Arafat
Situácia v bare nie je však až taká kritická, ako ju opisuje Yehuda. Vo veľkej miestnosti nočného baru sedí už na poludnie asi dvadsať ľudí. Americkí turisti si objednávajú najdrahšie drinky, najväčšie menu a vyzerajú, že bar opustia možno až nasledujúce ráno. Yehuda je však nespokojný. „Predtým som pridával stoly a ľudia stáli pred barom v rade.“
Aj Yehudova konkurencia tvrdí, že šéf Hillelu trochu preháňa. Zhodnú sa s ním na tom, že kšefty nejdú. „Pre obchod a Židov prišli v poslednom storočí tri katastrofy: Hitler, Usáma a Arafat,“ hovorí postarší marocký Žid.
Jemu však biznis beží skvele. Má stánok s rýchlym občerstvením. „Ľudia prídu, vytrhnú mi pitu z ruky a utekajú. Tu sa neboja, že príde niekto opásaný výbušninami,“ smeje sa a ukazuje na honosné bary na pláži. „Tí to môžu zabaliť, ľudia už nechcú posedávať.“
Telavivskí majitelia barov sa namaškrtili počas prímeria, keď im stúpali tržby a úmerne návštevnosti ťahali ceny na maximum. Teraz ich znižujú, ale ľudia nechodia. Neprichádzajú ani turisti, ktorých prímerie a priaznivé hotelové balíčky nalákali na dovolenku v Izraeli. Sezóna by pritom mala trvať ešte minimálne dva mesiace.
Ľuďom v Arieli ide o život
V porovnaní s obyvateľmi osady Ariel, ktorá hraničí so západným brehom, však majitelia barov a hotelov čelia maximálne riziku krachu. Dvadsaťtisíc osadníkov však žije v prostredí, kde je riziko smrti jedno z najvyšších v Izraeli. Pred piatimi týždňami zomrel jeden z nich, keď sa v osade odpálil 21-ročný Palestínčan. Jednoduchý plot z pletiva prestrihol nožnicami na drôt a pokračoval vo svojej „misii“.
Aj preto sa obyvatelia Arielu so závisťou pozerajú na bezpečnostnú bariéru, ktorú stavajú niekoľko kilometrov ďalej. Časť je z hrubých betónových panelov, časť tvorí pletivo s ostňami. Ráta sa, že okolo bariéry budú v pravidelných intervaloch premávať obrnené transportéry. Každých niekoľko desať metrov je strážna veža. Ešte majú dodať kamery, silné reflektory a možno aj psy.
Šaron nás predal za pôžičku
Všetko závisí od peňazí, ruch na stavbe však naznačuje, že nechýbajú. „Ešte pred dvoma mesiacmi tu ani nezakopli, teraz robia na dve zmeny,“ vysvetľuje obyvateľ Arielu Jurij. „Nás však z toho asi vynechajú. Boja sa, že ak okolo nás postavia múr, nedostanú pôžičku od strýčka Sama.“ Ariel má smolu, že na mape príliš „zachádza“ do území spravovaných palestínskou samosprávou. Geopolitické a bezpečnostné paradoxy bariéry sa prejavili jasne práve v Arieli.
Plot, ktorého línia vyzerá, ako by ho stavali pod vplyvom alkoholu, pravdepodobne osadu obíde, ale ohradí vojenskú posádku, ktorá už teraz vyzerá ako nedostupná pevnosť.
„Arik (premiér Šaron) nás obetoval. Ten istý Arik, ktorý je premiérom vďaka tomu, že ho volili ľudia ako my,“ hovorí Jurijova žena Ester. Po prílete z Ruska pred desiatimi rokmi jej rodinu rovno z Ben Gurionovho letiska priviezli do Arielu. Nemali na výber - prišli z Ruska, nič poriadne nevedeli a v ruke držali svoj jediný majetok- 5-tisíc šekelov (asi 50 000 korún) na rozbehnutie.
Takíto ľudia spolu s ultraortodoxnými Židmi z celého sveta obývajú sídla v nárazníkovej zóne. Tých šťastnejších bude chrániť bariéra, na ktorú nožnice nestačia.
Ostatní budú čakať, či sa jej línia nezmení, alebo či ich rovno nezrušia. Tieto obavy sú však čoraz nereálnejšie. Po smrti prímeria stíchli aj výzvy na zrušenie osád. Aj včera americký minister zahraničia Colin Powell povedal, že neočakáva, že židovský štát sa s tým bude ponáhľať.
Optimisti v Arieli si myslia, že tak ako Američania prestali Izraelu denne pripomínať potrebu zrušenia osád, zmieria sa aj s tým, že z okien ich domov bude výhľad na betónové panely. „Ak nie, nasťahujem sa Šaronovi na ranč,“ vyhráža sa Jurij.
Autor: JANA MIKUŠOVÁ, Tel Aviv
