FOTO – ARCHÍV
ntovi plnila všetky svoje luxusné želania. Je to klasický príbeh. Z miestnej krásavice sa vďaka manželovi vyšvihla k bohatstvu a kariére. Podobné príbehy sa síce opakujú na celom svete, ale málokto si život užíval s takou pompou a drzosťou ako Imelda Marcosová. Potom prišiel útek z krajiny, víťazoslávny návrat a súdne konania. Napriek tomu, že presne pred desiatimi rokmi Imeldu odsúdili na 18 rokov a čelí niekoľkým desiatkam žalôb, dodnes žije v luxusnej vile v Manile.
Na budúci rok už bude vo väzení, verí Ruben Carranza, člen komisie skúmajúcej rozsah majetku rodiny Ferdinanda Marcosa, ktorý zomrel v roku 1989 na Havajských ostrovoch. „Bola to rodina zlodejov.“
Filipíny sa počas prezidentovania Imeldinho manžela (1966 – 1986) premenili na rodinný podnik Marcos, s. r. o. Dnes je už nemožné presne zistiť, koľko peňazí a majetku sa podarilo cez nastrčené nadácie Marcosovcom preliať do zahraničných bánk a spriazneným osobám. Niektorí experti to odhadujú až na 10 miliárd dolárov. Isté je, že väčšina Filipíncov žila biedne alebo len veľmi skromne. A Imelde sa darí pred súdom vytáčať.
Pri rozprávkových kariérach ľudí z chudobných rodín to tak býva – začiatok života preletia takmer bez zápisu, aby sa udalosti začali vŕšiť vo chvíli, keď ich pobozkala šťastena. U Imeldy narodenej v 1929 je dôležitý až rok 1953, keď vyhrala v súťaži Miss Manila, hlavného filipínskeho mesta. Už o rok sa stáva manželkou Ferdinanda, vtedy len člena Kongresu známeho výstredným a teatrálnym vystupovaním. Veľká kariéra, v ktorej ju sprevádzali vždy až po vrch zaplnené skrine s topánkami, sa mohla začať v roku 1965, keď sa stal prezidentom.
Od začiatku bola až nezvyčajne aktívnou prvou dámou, ktorú zaujímali predovšetkým kultúrne projekty. Od roku 1978 bola aj ministerkou životného prostredia. V osemdesiatych rokoch jej vplyv rástol úmerne tomu, ako sa zhoršovalo zdravie jej manžela, ktorý podstatnú časť v úrade prezidenta vládol pomocou nepretržite vyhláseného výnimočného stavu.
Na základe jej mystickej vízie pripravovali na Filipínach projekt za 100 miliónov dolárov. Mal tam vzniknúť filmový festival podobný ako vo francúzskom Cannes. Skorumpované stavebné firmy tak kradli a stavali modernú kinosálu tak neporiadne, že budova sa dva mesiace pred plánovaným otvorením zrútila a zabila 30 mužov. Imelda odtiaľ nechala vyhnať zlých duchov, aby mohli budovu prestavať. Festival sa konal o rok neskôr v 1983, skončil sa úplným neúspechom. Aby vzbudili pozornosť, premietali tam aj pornofilmy.
Keď opúšťala na poslednú chvíľu v roku 1986 rozbúrenú Manilu, našli v prezidentskom paláci asi tritisíc párov topánok, ktoré potom aj vystavovali ako dôkaz jej rozmarného životného štýlu. Najslávnejším kúskom boli disco topánky s vysokým podpätkom, ktorý aj svetielkoval. Keď otvárala v Manile v roku 2001 Múzeum topánok, v ktorom je aj časť jej zbierky, povedala, že múzeum je určené pre všetkých z nás. „V každom z nás je kúsok Imeldy.“ Iným Imeldiným slávnym kusom šatníka bola nepriestrelná podprsenka.
V sedemdesiatych rokoch prepadla vášni pre klenoty, niektoré zdroje uvádzajú, že bola v tom období najväčším individuálnym nákupcom na svete. Klenotníci vedeli, že vždy žiada zľavu, a tak pred jej avizovaným príchodom zdvihli ceny o 25 percent a potom Imelde s radosťou ponúkli 15-percentnú zľavu.
Hoci z krajiny musela utiecť, keď už ľudia mali výstrednej marcosovskej rodiny plné zuby, do krajiny sa vrátila v roku 1989 a v uliciach ju opäť vítali davy. „Tak rýchlo zabúdame?“ pýtali sa zdesene rodiny obetí Marcosovho režimu potláčajúceho základné ľudské práva.
Po návrate z vyhnanstva sa v roku 1998 dokonca neúspešne uchádzala o prezidentský úrad a neskôr ju zvolili do parlamentu za jej domovskú provinciu Leyte. Desiatky obvinení z nelegálnych finančných operácií ju vraj príliš neznepokojujú, verí svojim právnikom, hoci jej hrozia dlhoročné tresty. A vo Švajčiarsku stále spočíva 680 miliónov dolárov zmrazených na marcosovských účtoch. Filipínam ich budú môcť vyplatiť, až keď súdy preukážu, že peniaze nenadobudla nelegálne.
Zajtra – kráľ Leopold III.
