Jeff Beck. FOTO – CHEZ.COM
Žijúce legendy hudby 60. rokov dnes čelia rovnakému veku. Kým biologicky sú na tom rovnako, v tvorbe sa s penziou vyrovnávajú každý inak. Medzi tie lepšie prípady patrí slávny anglický gitarista Jeff Beck.
Tohto vlasatého virtuóza poznajú nielen hudobní fanúšikovia – spomeňte si na scénu z Antoniovho filmu Zväčšenina, kde zachmúrenému mladíkovi počas koncertu v nočnom klube prestane fungovať aparatúra a on ju počas hrania zničí. Beck si zahral sám seba v kultovej generačnej snímke spolu so skupinou Yardbirds. Do jednej z kľúčových, no najmenej docenených formácií éry Sixties, prišiel s neľahkou úlohou nahradiť superhviezdu Erica Claptona. Podarilo sa a Beckova invenčná agresívna sólová gitara sa spolu so sprievodom Jimmyho Pagea stala na krátky čas zvukovým emblémom Yardbirds.
Z tejto skupiny sa odchádzalo len k lepšiemu – Clapton ju opustil, aby založil legendárne trio Cream, Page sformoval Led Zeppelin a Beck sa ako prvý z hviezdneho gitarového triumvirátu dal na sólovú dráhu. Ako prvý z menovaných začal aj spievať, jeho debutový singel Hi-Ho Silver Lining zabodoval v roku 1967 v britskej hitparáde, kde vtedy rozhodne nebola núdza o dostatok výnimočných nahrávok. Do skupiny Jeff Beck Group, ktorú si zostavil, však na spev radšej angažoval začínajúceho Roda Stewarta.
Beck nikdy nebol veľkým skladateľom a spevákom. Od prvého dávneho pokusu sa veľmi k mikrofónu netrhal. Ako výstižne zarapuje na úvod tretej skladby jeho nového albumu speváčka Saffron: „Ak to nepovie hlas, zahrá to gitara.“ A vzápätí sa ozve ťahavý zvuk elektrickej gitary s typickými frázami. Jej majiteľ patrí medzi hráčov takmer okamžite rozpoznateľných po niekoľkých tónov. Nie je tónobijec, ani pretekár typu Steva Vaia bezducho hobľujúci hmatník. Beckove skladby vyrastajú z niekoľkotónových riffov, ktoré rozohráva na veľkých plochách. Sú to inštrumentálky, v ktorých sa občas nakrátko objaví hlas nejakého hosťa. „Bez vokálu sa musíte sústrediť na to, čo počúvate. Zvuk je všetkým,“ tvrdí svetoznámy gitarista.
Aktuálny album s lakonickým názvom Jeff je ďalším zo série Beckových pokusov na udržanie kroku s obdobím a súčasne zachovanie vlastného štýlu. Koláž ťažkotonážnych dunivých rytmov, elektroniky a ľudových melódií so surovými gitarovými sólami potvrdzuje, že jej autor stále odmieta „dôstojne“ zostarnúť. Na staré kolená síce vpustí do svojho sveta aj trocha lyriky: párkrát zmierni tempo, vytiahne nostalgické zborové vokály a synťáky. To je však len záverečné dobíjanie bateriek v druhej polovici albumu. To, čo väčšinou počúvate, by feministky bez váhania označili ako machoidné exhibície a ani by asi neboli ďaleko od pravdy.
Už od Grammy ovenčeného albumu Who Else! je stabilnou súčasťou Beckovho zvukového sveta moderná elektronika. Nahrávka Jeff pokračuje v tomto trende. Na dvoch nových skladbách sa podpísala britská elektronická formácia Apollo 440 a všetky rytmické podklady vznikli v počítači. Beck nepochybne vie, že hrdinami dnešnej mladej generácie dávno nie sú gitaristi, ale DJi. Robí však všetko preto, aby sa stal ich konkurenciou. Hoci riskuje, že niektorým fanúšikom bude na posmech.
