Mike (v popredí) a Bob Bryanovci absolvovali v zápase proti Slovensku daviscupovú premiéru. FOTO TASR - PAVEL NEUBAUER
Tenisový svet považuje 25-ročné americké dvojčatá Boba a Mikea Bryanovcov (nar. 29. 4. 1978) za nástupcov ich slávnych krajanov Toma a Tima Gulliksonovcov. Bryanovci vybojovali tohto roku na Roland Garros prvé grandslamové prvenstvo vo štvorhre, celkove vyhrali desať titulov a vyrovnali bratský rekord Gulliksonovcov. Bobovi a Mikeovi boli na začiatku ich športovej dráhy inšpiráciou aj učiteľmi práve Tom a Tim, o to viac mladých Kalifornčanov zasiahla v roku 1996 smrť Tima Gulliksona. Po daviscupovom víťazstve tímu USA nad Slovenskom 3:2 sme hovorili s BOBOM BRYANOM, ktorý je o dve minúty mladší ako Mike.
Podľa čoho vás s bratom možno rozoznať?
„Na kurte je to jednoduché: ja som ľavák a Mike drží raketu v pravej ruke. Priatelia a známi vravia, že nás možno rozlíšiť aj podľa detailov na tvári. A ja som so 193 cm o dva centimetre vyšší ako brat.“
Tohto roku ste sa prebojovali medzi svetovú špičku vo štvorhre, ale v Davisovom pohári ste absolvovali premiéru až v Bratislave. Prečo vás kapitán Patrick McEnroe nezobral napríklad už vo februári do Chorvátska?
„Mať v štvorčlennej nominácii dvoch špecialistov na štvorhru je dosť veľké riziko. Na dvojhry zostávajú už len dvaja hráči a pred zápasom i počas neho sa môže všeličo prihodiť. Preto do Chorvátska išli štyria singlisti, pričom Fish s Blakeom sú aj vynikajúci deblisti. Teraz, keď sme v rebríčku na vrchole, nás kapitán zavolal do tímu aj napriek spomínanému riziku. V Bratislave sme chceli dokázať, že si to miesto ako svetové jednotky zaslúžime.“
Proti domácej dvojici Hrbatý - Beck ste v sobotu nestratili ani set - 6:1, 6:4, 7:6. Čím bol pre vás zápas náročný?
„Niesli sme zodpovednosť za výsledok, mali sme obrátiť vývoj v prospech tímu USA. spočiatku sme cítili nervozitu, ale rýchlo to z nás opadlo. Máme výhodu, že hráme spolu odmalička a vedeli sme, že Hrbatý s Beckom toho veľa nenahrali. Chvíľu im trvalo, kým našli na kurte spoločnú reč. Zlepšovali sa zo setu na set, posilňovala ich atmosféra v hľadisku. Mali sme aj trochu šťastia: Mike dostával v treťom sete kŕč do nohy a po víťaznom mečbale už kríval. Ak by sa hralo ďalej, musel by sa zrejme dať ošetriť. Vydýchli sme si.“
Ako budete spomínať na Slovensko?
„Na Bratislavu nikdy nezabudneme. Prvý raz sme reprezentovali našu krajinu, náš bod pomohol tímu k celkovému víťazstvu a účasti vo svetovej skupine. Hrali sme v peknej hale, v správnej tenisovej atmosfére. Obľúbili sme si Staré Mesto, celý týždeň tu bolo teplo ako u nás v Kalifornii.“
Vy ste boli aj solídnym hráčom v dvojhre, vo svetovom rebríčku ste sa pred tromi rokmi dostali na 116. miesto.
„Už je to minulosť, nedá sa hrať jedno aj druhé. Problém je v tom, že v singloch ma renking nepustí na veľké turnaje, kde môžeme hrať s bratom v debli. Preto sa budem koncentrovať na štvorhry.“
Ako si predstavujete relax po návrate do Ameriky?
„S otcom Waynom máme hudobnú skupinu, on hrá na gitare, brat na bicích a ja na klávesových nástrojoch. Občas vystupujeme na tenisových večierkoch. Keď sa vrátime domov, spustíme dobrý, tvrdý rock.“ (on)
