Z upútavky na tento román poľského spisovateľa a publicistu Jerzyho Pilcha (1952) sa dozvieme, že mal nielen nevídaný čitateľský úspech a bol ocenený najprestížnejšou poľskou literárnou cenou Niké za rok 2000, ale aj to, že „kniha zaujímavo rozpráva o zápase rozprávača s alkoholickou závislosťou“.
Nie že by to nebola pravda, ale určite nie celá, a bolo by škodou, keby niekomu nestačila na to, aby siahol po tejto knihe. Veď o diela, v ktorých je alkoholizmus či už hlav-nou témou, alebo aspoň hrá v deji viac či menej významnú úlohu, nie je núdza. Lenže Pilchova próza je najmä o niečom inom. Podľa prekladateľa Jozefa Marušiaka autor, ktorý tiež prežil problém alkoholickej závislosti, povedal: „Dospel som k presvedčeniu, že alkoholová próza je literárny druh, že to nie je otázka témy (vyčerpanej), ale formy.“ A práve v novom formálnom uchopení spočíva Pilchov úspech. „Bol som v moci jazyka, bol som v moci žien, bol som v moci alkoholu,“ hovorí rozprávač Jerzy, a autor Jerzy tieto tri roviny navzájom obdivuhodne prelína.
Skúsenosť s alkoholom je dominantná predovšetkým v opisoch rozprávačových osemnástich pobytov na oddelení delirikov u doktora Granadu a presvedčivých úvahách o pití („Najradšej by som sa upil na smrť po dlhom a šťastnom živote“ či „Bez pokrytectva sa nedá úprimne piť“), ktoré však dokáže rovnako dôveryhodne spochybniť tvrdením, že neexistuje žiadna filozofia pitia, jestvuje iba technika pitia. Motív lásky, ktorý sa tiahne celým románom, opojenie ženami, chráni protagonista pred skĺznutím do nebezpečnej banality šarmantnou iróniou: „Sloboda nespočíva v ponechávaní vychádzkových lodičiek uprostred izby.“
Pilchovo majstrovstvo sa rodí aj z idey, že literatúra môže vstupovať do krajiny ľubovoľnosti, ak je do základu premyslená. Aj preto každý z dvadsiatich štyroch krátkych textov, tvoriacich tento román, by síce asi dokázal žiť aj svojím samostatným literárnym životom, ale predovšetkým je očividná jeho nenáhodnosť v službe výsledného tvaru. V kompozícii celého diela autor akoby zovšeobecnil zásadu svojho rozprávača, že „myslenie celými vetami má pre literatúru prvoradý význam“. K závislosti od literatúry sa hlási aj v kapitole Výpisky, kde nechýbajú výroky o alkohole ani od Joycea, Dostojevského, Bellowa, Bukowského alebo Milosza. Až nás zamrzí, že tam nie je aj Rudo Sloboda, ktorý pred rokmi v Stratenom raji autenticky opísal pobyt na protialkoholickom liečení a aj v poviedkach a denníkoch s nekonvenčnou filozofiou samouka pátral po zmysle javov a vecí, ktoré trápia aj Pilcha.
„Autor nie je rozprávač a rozprávač nie je autor,“ podopiera Pilchov protagonista svoju odpoveď na otázku, ako písanie o pití ovplyvňuje jeho pitie. „Nijako, lebo keď pijem, nepíšem, a keď píšem, nepijem,“ tvrdí, no už o pár stránok ďalej si kladie otázku, či sa mu nebodaj skutočne odnechcelo písať o alkoholizme, alebo je to tak, že sa mu odnechcelo písať, lebo sa mu odnechcelo piť? „Písal som a pretekal som sa so svojím písaním o pití, s odvykaním od pitia a prehral som, alebo som možno túto naháňačku vyhral?“
Nie je to kniha návodov, moralizovania, ospravedlňovaní a už vôbec nie definitívnych odpovedí, zato duchaplne kladených kardinálnych otázok života v radostiach a strastiach alkoholu, lásky a literatúry. Jerzy Pilch v nej virtuózne potvrdzuje slová svojho protagonistu, že hovoriť vedia všetci, ale zapísať svoje reči dokáže málokto.
