itiky výhradne politickej karikatúre. Peru karikaturistu neujde žiaden výraznejší politik. Aká je politická karikatúra na Slovensku a aká je jej budúcnosť? Karikaturisti tvrdia, že kým tu bude takáto politická scéna, námetov bude dostatok.

Karikatúra dnes
"Denníková politická karikatúra na Slovensku je 'mäkšia' ako napríklad v Rakúsku a Nemecku, skôr sa zameriava na vtipnosť ako na kritickosť," tvrdí mediálny analytik Andrej Školkay.
Politická karikatúra sa stala súčasťou slovenských novín až po roku 1989. Do denníka SME kreslí Martin Šútovec alias Shooty, do Pravdy a týždenníka Domino Fórum Jozef Gertli Danglár, do Národnej obrody Fedor Vico.
Podľa Kaza Kanalu má slovenská karikatúra svoje špecifiká, je poznačená spôsobom tvorby pred rokom 89. "Boli sme naučení kresliť metafory, vyjadrovať sa nepriamo." Bolo to charakteristické pre celý východný blok. "Politická karikatúra aj dnes často útočí na človeka nepriamo," hovorí Kanala.
Za zbytočné považuje Kanala dopisovanie textu do kresby. "Angličania sú ukecaní, nad karikatúrou majú nadpis, podpis, kopu bubliniek. Aj Maďari radi dopisujú text."
Pre karikaturistu je dôležitá nezávislosť a apolitickosť, "inak by išlo o jednostranné politické prisluhovanie, ktoré nemá s dobrou karikatúrou nič dočinenia," hovorí Dušan Junek.
Podľa Školkaya by mala karikatúra v denníku súvisieť s komentármi na danej strane, či s aktuálnymi udalosťammi. "Súdiac podľa dvoch denníkov, ktoré pravidelne čítam, sa to nie vždy darí." Výnimkou sú podľa neho Ondrej Zimka či Milan Vavro, ktorí publikovali v Slovenskej republike, potom v Novom dni a v týždenníku Extra plus. "Hoci sa mi Zimkove a Vavrove karikatúry obsahovo nepáčili, boli úderné, kritické a typicky denníkarske. Občas však mali svoj štýl príliš podobný píšucim autorom v týchto mediá - to jest agresívno - prízemný."

Menej kritická, viac vtipná
Karikatúra na Slovensku existovala aj pred rokom 1989, ale rovnako ako žurnalistika bola podriadená tvrdej cenzúre. O politickej karikatúre, kde by sa objavil Jakeš, Husák či Brežnev so svojimi ľudskými chybami, nemohlo byť ani reči. Krátke uvoľnenie nastalo v rokoch 1967-1968. Karikaturisti, ktorí využili situáciu a prejavili sa, boli v čase nasledujúcej normalizácie postihovaní.
Po normalizácii prišlo všetko do starých koľají - náznaky humoru na adresu nomenklatúrnych kádrov boli neprijateľné. Karikatúry sa obmedzila na kresbičky v Roháči s prevažne prízemným humorom a politická karikatúra sa zúžila len na výsmech so "špinavého kapitalistického západu".
"Stranícke vedenie udalo tému, čo sa má pranierovať. Humor mal mať jednduchú zápletku - napríklad mäsiar a poletujúcie mäsiarky," vysvetľuje karikaturista Kazo Kanala. Náznak či náhodnosť politickej symboliky sa však nemohla objaviť ani pri jednoduchých kresbách. "Dostal som tému urobiť karikatúru na nekvalitné žiletky Astra. Nakreslil som človiečika vysmiateho pod tupou žiletkou - gilotínou. Kat však bol červený - a to už prejsť nemohlo."

Uvoľnenie a perzekúcie
Politická karikatúra na Slovensku je známa od roku 1989, ale chvíľu sa jej darilo aj v rokoch 1967 - 68. Kazo Kanala, Stanislav Kochan, dvojica Marián Vanek a Dušan Junek uverejňovali dennodenne svoje kritické postrehy v Smene a Kultúrnom živote. "V roku 1968 sme si dovolili dovtedy nemysliteľnú tvrdú kritiku vtedajších vládnych činiteľov," spomína v rozhovore pre SME Dušan Junek spolu s Kazom Kanalom. Kreslili otvorené výzvy Novotnému na jeho rezignáciu. "Kresby reagovali na nezmysly, ktoré Českoskovensku dvadsať rokov vládli. Uvoľnenie bolo evidentné, ale bohužiaľ trvalo veľmi krátko," hovorí Junek. Normalizácia ich aktivity rýchlo pochovala a Junek, Kanala a mnohí ďalší sa ocitli na indexe. "Nesmel som publikovať, vystavovať, nesmel som zarábať," hovorí Junek.
Po auguste 68 pokarhal Slovenský úrad pre tlač a informácie za ich karikatúry aj denník Smena. Dušan Junek sa po zákaze publikovania z Bratislavy odsťahoval. Po rokoch tvrdej práce na nekvalifikovaných miestach sa až po páde komunizmu objavil ako medzinárodne uznávaná hviezda grafického dizajnu.
Majstrovi politickej kariatúry Mariánovi Vanekovi sa ešte v roku 1969 podarilo otvoriť svoju výstavu, no niekoľko hodín po vernisáži ju zavreli, a čakal ho rovnaký osud - na dlhé roky to bola jeho posledná výstava. Od roku 1978 žije v Čechách, je známy ako autor večerníkového animovaného seriálu o zbojníkovi Jurošíkovi.

Normalizácia: angažovanosť a ideológia
V normalizačnom článku z roku 1971 sa píše: "Politicky mimoriadne škodlivé boli v Smene karikatúry, najmä Vaneka a Juneka. Mali svoj jasný protistranícky, protisocialistický a protisovietsky zámer. Ich karikatúry denne, poväčšine na prvej strane odzrkadľovali invektívy, cynizmus, etický a politický atak na súčasnosť, na jej vývinovej tendencie a na proces normalizácie."
Odvtedy sa kreslilo len na presne stanovené témy. Jediným oficiálnym miestom na publikovanie karikatúry bol týždenník Roháč. Pod prísnym cenzorským tam pranierovali ľudské vlastnosti a povolania. Politická karikatúra sa obmedzila na výsmech západu a kapitalizmu. "Bolo to ospevovanie toho, čo tu je a čo tu vlastne nebolo. Trpela celá karikatúra, lebo ľudia tomu ani neverili, ani sa na tom nesmiali. Zmysel bol celkom posunutý, ale niekoľko ľudí z toho veľmi dobre žilo," spomína Dušan Junek.
Do Roháča kreslil Jaroslav Popp, Milan Vavro, Ondrej Zimka, Mikuláš Sliacky. V rozhovore pre Výtvarný život (r. 1983) odpovedal Mikuláš Sliacky na otázku, aké sú hodnoty v karikatúre:"Za každých okolností angažovanosť!" Vavro zasa hovoril o karikatúre ako o ideologickej zbrani. "Je mimoriadne účinná, komunikatívna." Dnes publikujú Zimka a Vavro v denníku Nový deň.
"Výtvarná ani ideová kvalita tej karikatúry nebola ničím veľkým. Boli to priemerní tvorcovia. Charakterní ľudia odmietli slúžiť režimu, a tak sa uvoľnilo miesto pre priemerných a podpriemerných," povedal Junek.
Pri jednoznačných zadaniach sa však z času na čas podarilo prešmyknúť nejakej metafore, ktorá cenzorom ušla. Inokedy bol aj nevinný náhodný náznak problémom.

Únia
Výrazná, ale verejnosti menej známa je aj tvorba karikaturistov združených v Slovenskej únii karikaturistov. Od začiatku roka už mali 13 výstav a úspechy žnú hlavne v zahraničí. Za hranicami sú vďaka tomu známe mená Kaza Kanalu, kritika Kornela Földváriho, Štefana Baňasa, Karola Čizmazia, Petra Homolu, Fera Jablonovského, Věruny Melčákovej - Junekovej, Waltera Ihringa, Martina Kanalu, Kolomana Lešša, Miroslava Motyčíka, Oľgy Pazerini, Boba Perneckého, Olivera Solgu, Pavela Taussiga, Laca Tormu, Jána Valtera, Dany Zacharovej, Petra Skalu a mnohých ďalších.
Väčšina z nich mala v čase normalizácie zakázané publikovať. Dnes je slovenská karikatúra jedna z najslávnejších vo svete. "Naša tvorba nie je takou popoluškou na periférii ako by sa zdalo. Vystavuje sa v zahraničí," povedal prezident SÚK Kazo Kanala.

Jedine Rudolfa Schustera milujem, ten nie je nudný

Máte dostatok inšpirácie, tém?
Nemám, preto si ich nechávam každý deň posielať z redakcie. Samozrejme, že mi napadajú všakovaké veci, ale tie sú pre stranu politických komentárov nepoužiteľné. Tie čakajú v sklade. Skúsenosť ma naučila zapisovať si a kresliť každú hlúposť.
Kto je vašim vďačným námetom?
Spravidla každý námet po uzávierke, kedy mi napadne, ako som to vlastne mal urobiť. Ale to už viac neriešim. Keď som si spätne pozrel, čo už som napáchal, zisťujem, že mi vyhovuje hmyz, zvieratá, upíri, odborári, farári a lekári. Politici sú nudní. Jedine Rudolfa Schustera milujem, ten nie je nudný.
Sú typy, ktoré sa vyslovene ťažko karikujú?
Pre mňa je to každý. Odkedy som si čítal, ako Adolf Hoffmeister prišiel na svoju slávnu skratku Karla Čapka, tak som prestal riešiť vonkajšiu podobu. Čapek vôbec nevyzeral, ako ho Hoffmeister kreslil - mal iný nos, ale každý hneď vedel, že to je on. To je môj cieľ. Nepotrebujem, aby Dzurinda vyzeral ako Dzurinda, na to sú fotografie. Chcem, aby vyzeral ako idiot. Na druhej strane, nevedel by som niekoho nakresliť servilne pekne.
Urazil sa niekto nad vašou karikatúrou?
Keďže sa s politikmi nestýkam, nanajvýš tak s politickými mŕtvolami, neviem to posúdiť. Isté je, že hmyz, zvieratá, upíri, odborári, farári a lekári sa neozvali. Ozvalo sa mi však veľa ľudí, ktorí o sebe prehlasovali, že sú veriaci a spoza virtuálneho buka na mňa vykrikovali, že som ich všetkých urazil. Môj najkrajší zážitok je s obrázkom, na ktorom farár uteká pred bocianom  Ohlásilo sa veľa namosúrených veriacich, že predsa farári nemajú nemanželské deti, že to sú iba plané ohováračky nevercov. Keďže som obrázok dovtedy nevnímal týmto spôsobom, otvorili sa mi nové obzory. To, že deti nosí bocian, samozrejme nikomu nevadilo, a ja som vtedy pochopil, že diskusie o tom, kedy začína život, sú nezmyselné. Život začína, keď priletí bocian. Protestujem proti tomu, aby život začínal takýmto spôsobom! Uráža ma to!
Keď som si požičal fotografiu, na ktorej sa Tiso bratríčkuje s Hitlerom, začali mi vytýkať, že očierňujem slovenský národ. Prečo si vraj nerobím žarty aj so Židov. Aj by som si robil, keby nám tu dáki zostali. Keby mali v televízii svoje príhovory a svoju hitparádu. Aj by som si robil, keby si najlepšie vtipy o sebe nevymýšľali oni sami.
Čo by mala mať dobrá karikatúra?
Toto sú moje osobné preferencie:
1. Ak sa na ňu človek pozrie, musí stáť v nemom úžase. Preboha, ako takáto BLBOSŤ môže niekoho napadnúť? Čím je situácia absurdnejšia, tým lepšie.
2. Čo sa týka politického humoru, myslím, že úlohou človeka, ktorý ho robí, je povedať niečo, čo si síce všetci myslia, ale všetci sa to hanbia povedať. Povedať to, čo si myslia politici, ale skrývajú to za diplomatické prázdne reči. Niektoré záležitosti politiky sú nesmierne trápne ato je pre nás kresliarov živná pôda.
3. Ak majú postavy dobrý výraz, môžu byť aj ledabolo nakreslené. Ide o výraz, o atmosféru.
4. Len nie žiadny láskavý humor! Láskavý humor je taký československý mýtus. Humor nemôže byť láskavý. Minule sa ma moja kamarátka herečka Lucia Piussi pýtala: „Šútovec, ako môžeš kresliť také srandy, keď si taký nihilista?" Dlho mi to vŕtalo v hlave, rozmýšľal som, prečo nie som múdry klaun, ktorý nastavuje zrkadlo. Nie, povedal som si - ak si chcem pomyslieť na niečo vtipné, musím sa na to pozrieť z tej horšej stránky. Celý humor, ako ho chápem ja, počíta s bezmocnosťou, úzkosťou, trapasom a pocitom, že katastrofa číha za rohom. A to mi pripadá smiešne. Láska mi nepripadá smiešna. Môže byť pekná, alebo poľutovaniahodná.
Nebude zo mňa múdry klaun s láskavým humorom.