populárnej speváčky. Poslucháči jej posielajú toľko hlasov do ankety Zlatý slávik, že v roku 2001 sa stala Objavom roka a v roku 2002 už držala v rukách bronzového slávika. Napriek tomu sa nad jej balkánskymi melódiami hudobná brandža len pousmieva. Nad jej elitárstvom sa zasa naopak - so svojimi vypredanými koncertami a predanými albumami - pousmieva ona. Jadranka Handlovská.

Sledujete, koľko nosičov z jedného albumu predáte?
Každá platňa je platinová, čo je viac ako pätnásťtisíc predaných kusov albumu.
A koľko albumov ste vydali?
Pred mesiacom to bolo šieste cédečko.
Koľko koncertov mesačne odohráte?
Približne pätnásť.
Prečo ste siahli práve po tomto druhu hudby? Nemali ste ambíciu pôsobiť modernejšie?
Niekedy sa ľudia mýlia a myslia si, že spievam len balkánsky žáner. Neviem celkom, čo si pod tým predstavujú. Tí, čo chodia na Balkán, vedia, že tam je obrovský diapazón autorov, interpretov aj žánrov. Ja spievam tradičné skladby z čias 60. - 70. rokov až po disko a techno.
Balkánsku príchuť to však má vždy. Poznajú vás ako speváčku na Balkáne?
Vlani som sa chystala expandovať aj tam, ale nevyšlo to. Mám príliš veľa slovenských poslucháčov, ktorých nechcem sklamať, takže zatiaľ to nestíham. V lete som však bola s rodinou dva týždne v Budve a aj som tam spievala. Zaujímavé, ako na Slovensku odo mňa žiadajú srbské a chorvátske pesničky, tak tam chceli, aby som spievala po slovensky. Slovenčina im vraj pekne znie.
Máte tam ešte nejaké rodinné korene?
Pravadaže. Maminka pochádzala zo Sarajeva. V Budve som sa stretla s maminým bratom a jeho rodinou. V Slovinsku mám tiež rodinu, dokonca k nej patrí populárny spevák Marko Brecelj.
U nás je skôr populárna balkánska hudba vychádzajúca z dychovky, ktorú spopularizoval režisér Emir Kusturica svojim filmom Underground. Kusturica, Bregovic, na festivale Pohoda hral Boban Markovic Orkestra. Ako sa vám páčia?
Je tam kvantum výbornej muziky. Dychovku a folklór nemám rada ani na slovenský spôsob ani na balkánsky. Oni však vedia špecificky prepojiť žánre tak, že sa nebijú a výsledok je pôsobivý.
Ako je to so slovenskou populárnou hudbou? Počúvate ju? Čo speváčky ako Jana Kirchner, Misha?
Každá máme svoju parketu a tej sa snažíme držať. Udržať si poslucháča je pre každého v hudobnom biznise obrovská drina a neviem ako iní, ale mne pritom neostáva čas na rozbroje.
Nepýtam sa na vzťahy, skôr ma zaujímalo, ako ich beriete ako poslucháčka.
Páčia sa mi. U nich necítiť balkánske, ale západné vplyvy.
Nikdy ste neuvažovali osloviť na spoluprácu niekoho, kto je v muzikantskej brandži cenený? Teraz sa robia všelijaké fúzie žánrov.
Možno by sa mi to páčilo, ale ak by som chcela s niekým spolupracovať, určite siahnem po rodnom Balkáne.
Ako vnímate muzikantov, ktorí pobavene a aj neprimerane reagujú na vaše vystúpenia napríklad pri diváckej ankete Zlatý slávik?
Jediný rozdiel medzi nimi a mnou je ten, že väčšina z nich má vysokoškolské hudobné vzdelanie. Ja som chodila na klavír. Mám aj konzervatórium, ale nie hudobný smer.
Ich výsmech vás nezraňuje?
Keď som vstupovala do tejto brandže, tušila som, čo ma čaká. Mám schopnosť povzniesť sa nad to. Možno je ich výsmech len určitý druh sebaobrany. Ja mám svoje ambície naplnené predajom albumov a vypredanými koncertami. Ich vzťah ku mne a názor na moju hudbu mi je ľahostajný - to je zasa môj spôsob sebaobrany.
Nemáte chuť sa kvôli tomu ani poľutovať?
Keby som sa ľutovala, nikdy by som nič nedosiahla. Som expanzívny dravý človek. Nerobím si mindráky z toho jedného stretnutia s kolegami, ktoré mám na Slávikoch. Stanú sa tam síce aj nepríjemnejšie veci - napríklad nám pred hotelom Holiday Inn, kde bola recepcia, poškriabali auto. Vyvodili sme z toho dôsledky. Na podobné akcie chodíme taxíkmi. Takéto vzťahy nie sú špecialitou len tejto brandže. Všelikde sa ľudia neznášajú a súperia.
Na spoločenských akciách - recepciách vás veľmi nevidieť. Nemyslíte, že by vám to mohlo pomôcť v ponukách?
Ja som individualista. Vyhovuje mi pracovať tak, ako pracujem. Ľudia z rôznych vydavateľstiev a médií sa musia veľmi prispôsobovať imidžu, ktorý im tvoria iní. Je okolo nich dvadsať ľudí a každý má ku všetkému čo povedať. Ja by som nezniesla, aby nebol môj názor rešpektovaný. Čím väčší tím, tým väčší problém. Na recepcie však občas chodím, ale nie do Bratislavy. Neúprimnosť mi ide pod kožu. Mám rada takéto spoločnosti všade inde po Slovensku. Majú úplne inú príchuť.
Prekáža vám to onálepkovanie?
Prekáža mi to hranie sa na niečo, čo nie sú.
Tvrdíte, že je pre vás dôležité, aby bol váš názor rešpektovaný. Znamená to, že sa vyjadrujete aj k hudbe a textom? Spolupracujete na nich?
Niektoré texty si píšem sama. Najmä v chorvátštine. Ľudia si často myslia, že spievam prebraté veci, ale nie je to pravda. Textári mi ich píšu na mieru.
Viete hrať na nejaký hudobný nástroj?
Hrávala som na klavíri, ale už dlhšie som doma klavír nemala. Pred rokom sa mi podarilo zohnať krásny starý klavír, ktorý sa mi hodí k nábytku. Ten robil vlastnými rukami ešte môj starý otec vo svojej stolárskej dielni v Bystrici. Kvôli intonácii ho používam, ale klavírny virtuóz zo mňa nie je.
Je to zvláštne - keď ste začali spolupracovať s ľudovými zabávačmi a umelcami ako Maja Velšicová, ... Slivka, nepatrili ste do vekovej kategórie, ktorá takýmto žánrom žije. Rozumiete si viac so staršími?
Vychovávali ma starí rodičia, ale nemyslím, že by ma to v tomto smere nejako ovplyvnilo. Skôr to bola náhoda. Keď som sa vrátila z Talianska, kde som robila modelku, oslovila ma pani Velšicová, aby som moderovala ich program. Začínala som konferovaním, malými módnymi prehliadkami svadobných šiat a bielizne a pokračovala aj účinkovaní v malých scénkach. Doteraz mi mnohí moji poslucháči hovoria, že si ma pamätajú ešte ako som predvádzala bielizeň. (Smiech.) Rovnako však s nami vystupovala Beáta Dubasová, Marcela Molnárová či Júlia Hečková.
Čo to bola za práca v modelingu? Do akej kategórie ste patrili?
Bola som v Ríme, ale len na krátky čas. Potom mi ochoreli starí rodičia, tak som sa vrátila. Bolo to zaujímavé, ale nestačilo mi to. Neboli to žiadne akty, ale normálna móda pre časopisy. Taká stredná kategória spomedzi modelingu.
Vyštudovali ste však strednú priemyselnú školu chemickú. Robili ste čo len chvíľu v tomto odbore?
Bola som na Fakulte farmácie, ale bavilo ma to len chvíľu. Neobsedím dlho na jednom mieste.
Hovorili ste aj o svojej túžbe byť herečkou. Nebojíte sa hovoriť to tak verejne? Čo ak vás budú považovať za človeka, ktorému sa nesplnili ambície?
Ja mám naplnené ambície tak, že som to ani nečakala!
Čo ste čakali?
Chcela som spievať tak, aby som mohla vystupovať. Takú návštevnosť koncertov a predaj cédečiek ako teplé pečivo som vôbec nečakala. Ani v najlepších snoch. To, že som sa nedostala na VŠMU, ma nemôže znechutiť. Keby bolo najhoršie a priveľmi by som túžila, tak si tú divadelnú hru napíšem aj sama pre seba! (Smiech.)
S úspechom prichádza popularita. Neotravujú vás fanúšikovia?
Nie, som veľmi komunikatívna. Aj po koncerte ostávam k dispozícii návštevníkom. Zaujímajú ma, vyjdem medzi nich, podpíšem sa, porozprávam. Nerobím to len kvôli nim, ale kvôli aj sebe. Rovnalo by sa mi smrti, keby som musela hneď po koncerte odísť. Moja mama, keď sem prišla, nevedela ani slovo po slovensky. Sama bola komunikatívna a aj vďaka tomu sa naučila reč krásne. Keď sme spolu vyšli do mesta, už ako malá som jej hovorila, že sa chcem s každým rozprávať. Uzemnila ma len tým, že sa s každým nepoznáme. Teraz mám tých možností viac. Vidíte, ešte aj v tom sa mi ambícia splnila! (Smiech.)
Zhodnoťte svoje publikum - vekovo, územím, pohlavím. Zaujíma vás to vôbec?
Zaujíma a všímam si to. Rovnako sú tam deti, mládež aj starší ľudia. Všetky vekové kategórie. Nemám divákov či poslucháčov, ktorí by sa dali zaškatuľkovať.
Nechceli by ste ich mať radšej zaškatuľkovaných? Mohli by ste pomenovať, pre koho spievate, a nazvať ich svojou elitou.
Nechcela. Pesnička je pre mňa vtedy dobrá, keď si ju so mnou spieva čo najviac ľudí. Bez ohľadu na to, či je v srbčine, v chorvátštine alebo v slovensčine. Často sa usporiadatelia boja, že sme drahí, ale nie sme. Nepotrebujem stotisícové honoráre ani špeciálne podmienky. Moja závislosť je len od toho, že chcem byť na javisku. Kto má s nami skúsenosť, ten sa zväčša ozve aj nabudúce. Najviac nás volajú na stredné a východné Slovensko.
A čo Bratislava?
Mali sme aj tu veľký koncert a mali sme vypredané. Bratislava však je špecifická.
Skupiny a speváci často vystupujú na firemných párty. Ste to ochotná robiť aj vy, aj keď máte dosť koncertov aj bez toho?
Podľa toho, o akú párty ide. Mnohí kolegovia už chodia vystupovať na akcie, kde popri ich speve predávajú rôzny tovar, napríklad vlnené deky. Tak tam by som nešla. Oslavy firiem, uzavreté spoločnosti, ktoré majú byť len posedením a recepciou mi neprekážajú. Niekedy som robila aj vstupy na diskotéky, ale to už nevládzem
Myslíte, že majú o vás médiá adekvátny záujem, alebo by ste čakali viac?
S médiami nemám vážnejší problém. Jeden čas mali snahu riešiť moje súkromie, ale už to skončilo. Keby bolo viacej hudobných relácií, bolo by to lepšie.
V hudobných reláciách treba ponúknuť klip. Máte nejaký?
Zatiaľ nie, ale práve na tom pracujeme. Je to náročné, lebo okrem koncertov robím v Slovenskej televízii aj počasie aj podnikám.
Prečo stále moderujete počasie? Snažíte sa by na očiach?
Dnes už túto prezentáciu nepotrebujem, ale mám pocit, že som sa stala maskotom tejto relácie. Som jej vďačná za to, že keď som to najviac potrebovala a so spevom začínala, tak mi pomohla. Televízna obrazovka má veľkú moc. Už predtým som chodila po celom Slovensku a spievala, ale televízia ma katapultovala do inej dimenzie. Málokedy sa stane, že človeka prijme verejnosť v oboch takýchto pozíciách. A baví ma to.
Rádiá vás hrajú?
Dostávam výpisy o hranosti mojich piesní. Aj podľa tantiémov môžem povedať len toľko, že ja som spokojná. Nemám sa na čo sťažovať, nečakala som to.
Keď sa však už úspech dostaví, umelec to viac analyzuje a len tak s niečím spokojný nie je.
Moje cédečka už nepotrebujú sponzorov, zarobia si na seba samy. Rozhodla som sa ísť cestou reklamy. Nemám problém zaplatiť si spoty v televízii alebo v rozhlase, ktoré na moju tvorbu upozornia. Zdá sa mi to menej náročné ako čakať na ponuky k rozhovorom. Menej ma to zaťaží aj časovo.
Sisa Sklovská viac ako o speve hovorila o mačkách, vy ich tiež stále spomínate. Nemyslíte, že treba radšej hovoriť o vzťahoch k ľuďom?
Keď sa ma začnú pýtať na vzťahy, o ktorých hovoriť nechcem, prejdem na mačky. Milujem zvieratá. Mama pochádzala z lekárskej rodiny a nikdy mi ich nechcela dovoliť. Potom som vyrastala u starých rodičov a tí mi všetko dovolili.
A čo muži? Vy sama sa štylitujete do pozície milej usmievavej ženy. Na mužoch vám vyhovuje balkánska horkokrvnosť?
Ja by som na Balkáne neprežila ani sekundu! Už v mladosti, keď som videla Balkáncov, zapovedala som sa, že to nie je nič pre mňa. Je to však tiež od prípadu k prípadu. Môj starý otec taký nebol, ale maminmu bratovi sa videli všetky ženy nádherné. Hlavne Slovenky.
Začali ste aj podnikať. Zubor ste chceli postaviť na nohy aj vlastnými koncertami. Ani nie po mesiaci a pol vám to tam podpálili.
Išli sme s manažérom autom z Košíc, keď nám zavolali, že horí. Prišli sme tam a najhoršie bolo pozerať sa, ako to tí nešťastní hasiči nemajú čím hasiť. Vodu vozili zo Zlatých Moraviec, namiesto vodných diel, ktorými by to boli zvládli pomerne rýchlo, tam mali len rebríček ako do kurína. Kde to najviac horelo, sa nedostali. Vyzeralo to, že to celé ľahne popolom. Ale nič, ja delím problémy na riešiteľné a neriešiteľné. K neriešiteľným patria len ťažké zdravotné problémy. Šok z riešiteľného problému u mňa trvá len niekoľko hodín, nanajvýš tri dni. Potom sa spamätám a začnem konať.
Je niečo, čo ste za tri dni nerozchodili?
To sú tie neriešiteľné problémy.

Ako prvá vnučka sa k rodičom do Bratislavy dostala málokedy - žila v pozornosti starých rodičov v Banskej Bystrici a Juhoslávii. Aktívne ovláda srbčinu, chorvátštinu a angličtinu, pasívne slovinčinu. Vydala šesť albumov, moderuje reláciu Počasie v Slovenskej televízii. Okrem spievania a moderovania podniká - pri Nitre po nedávnom požiari opäť zrekonštruovala a sprevádzkovala reštauráciu Zubor.

Autor: Text: KATA RAČKOVÁ / Foto: ROMAN FERSTL