Meno, ktoré dajú rodičia svojmu dieťaťu pri narodení, nie je smerodatné. Dieťa vyrastá, dostáva sa medzi ostatné deti, neskoršie dospelých, a až tam - ako sa prejaví, čím zaujme alebo odpudí - dostáva prezývku. Tá, keď mu v tomto prostredí prischne, sprevádza ho po celý život až do konca. Komu ste to boli na pohrebe? Ále, zomrel ten "Zdurený" z horného konca! A hneď všetci vedia, o koho išlo.
S určením mena by sa malo počkať, ako keď sa postaví sídlisko s domami, a ľudia svojimi prirodzenými cestičkami určia, ktoré chodníčky sa vybetónujú a položí sa dlažba. Ja sám som mal v detstve peknú prezývku. Ako malý chlapček som sa zvykol vystatovať: "Ja som malý kapík," keďže som ešte nevedel poriadne hovoriť a z chlapíka bol zanovito opakovaný „kapík". A tak mi to ostalo. Celkom poetické na slovenské pomery (mohol som dopadnúť aj horšie).
Čo je to proti tomu, keď niekomu prischne, čo ja viem, prezývka "Autobus". To bol, mimochodom, vysoký chlap a mal v pomere k sebe celkom maličkú ženičku. Mali sa radi, ale keď išli po ulici, posmeškári (asi zo závisti) hneď vymysleli: "Aha, ide Autobus aj s prívesom!" Na toto sme majstri, to nám ide perfektne, najmä na dedine, kde sa všetci poznajú. Základ prezývky je, že toho človeka musíte dobre poznať, aby ste sa zasmiali: Bedajka, Smutko, Vykričaná, Sučkin, Trtinges... a tak by som mohol pokračovať ďalej.
Aj v tejto chvíli vznikajú prezývky. Kým neboli v televízíi zabávači, bol tu humor dediny. Dotyčný to ale musel vydržať a s prezývkou sa identifikovať, aj tak nemal inú možnosť.
Mám dojem, že osud prezývok postihol v Čechách aj obce a osady. Posúďte sami - "Ritka", "Pičín", "Vaječníky"...
Gogoľ v niektorej svojej hre hovorí: "V Rusku máš také priezviská, že keď ich počuješ, najradšej by si si odpľul."
V tomto porovnaní sme my Slováci nezašli až tak ďaleko - stačí nám, že sa zasmejeme jeden na druhom.
Končím, aby ste ma náhodou nezačali volať "Drumbľa".
Je dodrumbľované!
Váš stĺpček
