Pán s výzorom dobráckeho čierneho medvedíka je jeden z najbrilantnejších klávesistov, akí sa zrodili v krajine džezu. George Duke nie je objektom kaviarenského mudrovania džezových puritánov, pretože veľmi skoro zanechal kariéru džezového klaviristu a zamieril do lukratívnejších území. Asi sa mu nechcelo za pár dolárov sa trmácať po zafajčených kluboch a tešiť sa uznaniu „tých jediných pravoverných“. Kredit u fajnšmakerov nestratil, aj keď necítil potrebu intelektuálnymi projektmi dokazovať, že je váženým džezmanom tak ako jeho kolega Herbie Hancock – nerátajúc roky 1971–72, keď hral v skupine Cannonballa Adderleyho.
Kto staví na značku George Duke, ten si môže si byť istý, že dostane kus poctivého remesla a konskú dávku muzikality. Jeho hudba nie je výplodom žiadneho krátkodychého marketingového kalkulu. Možno preto je taká odzbrojujúca.
V Dukovom portfóliu nájdeme desiatky rôznorodých osobností, s ktorými spolupracoval: Ala Jarreaua, Jeana-Luca Pontyho, Milesa Davisa či z úplne inej dediny Franka Zappu, čo veľa hovorí o jeho flexibilite a schopnosti tímovej hry.
Vydal hromadu sólových albumov, ich počet sa blíži k trom desiatkam. Pred dvoma rokmi vydal čisto inštrumentálny (a pomerne komorný) album After Hours, na novinke Cool sa vracia ku klasike: výpravnému, veľkolepo produkovanému albumu, kde okrem jeho vlastného vokálneho prejavu počujeme aj hlasy hosťujúcich spevákov a prominentných vokalistov.
Ako vždy, aj tu nájdeme šťavnatý funk/soul/džez/pop s bravúrnou inštrumentáciou (majstrov klavír je nezameniteľný), páčivý, ale nie podliezavý. Duke, samozrejme, pribalil aj zvlhčovače v podobe asertívnych slaďákov či osviežovač vzduchu v brazílskom duchu. Je vychyteným producentom, sleduje aktuálne trendy a technológie, takže tu počujeme aj moderné postupy (acid jazz, world music, jungle, elektronická tanečná scéna). Nejde o žiadne štýlotvorné posuny, skôr o zmysluplnú dekoráciu toho, čo vždy robil dobre. Sám by som oželel vari iba bombastický sláčikový aranžmán v jedinej cover verzii – skladbe Charlesa Aznavoura (!!!) The Times We‘re Known.
Album Cool s vlastnými autobiografickými textami je plný nálad. Nie je to platňa, ktorú by si človek zobral na opustený ostrov, ale určite neznervózniete ani v prípade, že na CD prehrávači budete mať dlhší čas zapnutú funkciu repeat. Teplo, pohoda, to je to, o čo ide. Načo sa trápiť.
MARIAN JASLOVSKÝ
(Autor je redaktor internetového magazínu www.inzine.sk)
