FOTO SME – JÁN KROŠLÁK

Mnohým z nich tento spôsob života vyhovuje, iní ho pokladajú za núdzové riešenie.

Najmä tí, čo chcú pracovať, často nemajú inú možnosť, ako za prácou cestovať, zamestnať sa v domovských regiónoch – s vysokou nezamestnanosťou – je takmer nemožné. Zmeniť miesto trvalého pobytu však nechcú.

„Sociálne a citové väzby ľudí na miesto svojho pôvodu sú u nás veľmi silné,“ hovorí demograf Boris Vaňo. Inými slovami, ľudia sa nechcú odcudziť svojim príbuzným a priateľom, ktorí predstavujú ich sociálne zázemie.

Druhým dôvodom je podľa neho nedostatok cenovo dostupného bývania. „Zmena pobytu je finančne náročná,“ tvrdí.

Platí totiž: čím ekonomicky vyspelejší región, tým drahšie bývanie. Ľudia sa tak za prácou sťahujú len výnimočne, radšej za ňou dochádzajú, neraz aj stovky kilometrov.

Ich „dvojaký“ život im však okrem cestovania prináša aj iné nepríjemnosti. Oficiálne sú totiž obyvateľmi svojich domovských obcí a tamojšia administratíva ich tak má za svojich.

„Prišiel mi korešpondenčný list, že sa mám ihneď dostaviť na Okresnú vojenskú správu za účelom preverenia môjho zdravotného stavu. Na druhý deň som tam prišiel. Pracovníčka mi oznámila, že keďže som v skupine B (schopný s obmedzením), ktorá sa ruší, je potrebné, aby znovu preverili môj zdravotný stav. Pozrela do mojich papierov a povedala mi, aké potvrdenia mám priniesť a kedy mám opäť prísť,“ hovorí Peter z okresu Senica, ktorý za prácou dochádza do Bratislavy. Dovolenka, ktorú si kvôli tomu vybral, tak vyšla nazmar. „Mali mi hneď napísať, kedy mám prísť a čo všetko si mám priniesť,“ pohoršuje sa.

Podobné prípady nie sú ničím ojedinelé, i keď nie vždy k nim dochádza vinou úradníckej zvole. Stačí malá nepozornosť a občan o niektorý z osobných dokladov napríklad krádežou príde. Výsledok je však rovnaký – cesta do miesta trvalého pobytu. Požiadať o vystavenie nového občianskeho preukazu či o výmenu vodičského preukazu totiž môže občan len tam. Pri troche šťastia to nezaberie viac ako pár dní dovolenky.

Čiastočnou útechou občanom, ktorí pre každú formalitu nechcú cestovať domov, môže byť, že napríklad lekára si už môžu vybrať tam, kde im to vyhovuje.

Občania sú k miestu svojho trvalého pobytu však „viazaní“ aj inak – finančne. Napríklad za odpad dnes platia rovnako tí, čo sa vo svojom oficiálnom domove zdržiavajú len sporadicky a odpad teda prakticky neprodukujú, ako miestni. Neplatí to všade, v niektorých obciach obyvateľov už diferencujú, aby to však bolo pravidlom, ministerstvo životného prostredia navrhuje obciam túto povinnosť nariadiť zákonom. Občania tak za odpad majú platiť podľa toho, koľko dní v roku v obci strávia.

JOZEF ČAVOJEC