Ady Hajdu: V každom mužovi je Valmont
Donedávna považoval za svoj najlepší divadelný kus Kabaretiéra. Dnes sa k tomu pridružil vikomt de Valmont z hry Kvarteto. Do kontroverzného projektu na motívy Laclosovho románu Nebezpečné známosti sa pustil s kolegyňou Zitou Furkovou, s ktorou vám TV oko prinieslo rozhovor v minulom čísle, a režisérkou Soňou Ferancovou. Príbeh vášne, ale aj lásky bez tabuizovania aj tých najháklivejších tém si v Astorke môžete pozrieť, len ak máte vek nad osemnásť. Po dvojmesačných prázdninách, kedy dovolenkoval a staral sa o svoje dve deti, sa vracia na javisko aj do dabingového štúdia. Hovorí, že divadlo má rád, ale chýba mu kamera. Aj na tú sa môže tešiť, Juraj Nvota ho obsadil do pripravovaného filmu Nežné krutosti. Ady Hajdu.
Začnime aktuálne - Kvarteto. Prešli ste konkurzom Ferancovej a Furkovej na postavu dekadentného Valmonta. Ani na chvíľu ste nezaváhali?
Zaváhal.
Prečo?
Priznám sa, že keď som si to prvýkrát prečítal, vôbec som nechápal, ako by sa to dalo zrealizovať.
To býva problém režiséra...
Dobre, tak sa priznám, že som tomu najprv nerozumel. (Smiech). Oslovilo ma to až na druhé prečítanie, potom som musel v čítaní pokračovať ešte dvakrát. Je to ťažké zhodnotiť, jednoducho, nebol som presvedčený...
Ako to, že sa teda Kvarteto dnes v Astorke hrá?
Lebo presvedčená bola režisérka a presvedčená bola aj Zita. Chvalabohu. Je veľa dobrých slovenských herečiek, ktoré čakajú na svoju príležitosť, ale poznám jednu, ktorá tú príležitosť hľadá. A to je Zita. Ona ma definitívne presvedčila, že to mám hrať. Tak sme sa do toho pustili.
A ste spokojný?
Zasmial som sa, keď som išiel nakupovať baklažány, a predavač, ktorý tvrdil, že nikdy v živote nebol v divadle, ma zastavil: Pán Hajdu, vy vraj máte nejakú novú hru, nejakú dekadentnú, nemohli by ste ma tam zobrať? Myslím, že keď sa to dostalo aj k zeleninárkam, tak to malo dobrú kampaň.
Pri skúškach ste hovorili, že vám Valmont začína až nebezpečne vstupovať do života...
Jáá?! (Smiech.)
Áno, vy. Ako vstúpil do vášho života, poskytol vám nejaký nový rozmer?
Nie, myslím si, že v každom mužovi je Valmont, len to je dosť potlačené dvetisícročnou tradíciou, jemne pomenovanou ako kresťanské nánosy. V divadle som už pri skúšaní mohol túto tradíciu odbúrať. Mohol som prežiť, aspoň na javisku, absolútne pudové konanie a vzrušenie zo smrti.
Čo má javisko spoločné so životom? Začali ste aj v živote konať pudovejšie?
Všetky moje zmeny nálad musela znášať Zita, a ona toho naozaj dosť vydrží. A navyše, musela byť aj chápavá k mojej postave a ku mne, lebo vedela, že sú herci, ktorí potrebujú čas.
Potrebujete čas?
Áno, potrebujem. Nie som na prvé prečítanie.
Vy vraj naozaj ťažko prežívate skúšky nových hier. Kedy sa to vykryštalizuje?
Pri Kvartete sa ma žena opýtala, či máme premiéru o týždeň - taký som bol nervózny. Keď som jej povedal, že až o dva mesiace, zobrala deti a odišla k rodičom. Mám strašné stavy. Hrozná a frázovitá veta je, že bez utrpenia niet umenia, ale je to tak. Moja cesta je hrozná - musím odohrať všetko zlé, aby som vedel, ktoré je dobré. Inak to neviem.
Vyslovene pri Kvartete vás vraj neobišla hystéria. To sa vám stáva aj bežne?
Však ja viem, že v každom človeku drieme aj žena, ale vtedy som to zažil prvýkrát. S tou partiou štyroch žien pri Kvartete sa nedalo inak rozprávať, tak som aj ja hystericky vrieskal, chlapské argumenty neplatili. Chlapská ješitnosť vie byť veľmi zlá, ale ženská hystéria niekedy pomôže k dialógu. Človek zabuchne dvere, odíde, tvári sa ako najmúdrejší, s nikým sa nerozpráva, ale o dve hodiny sa vráti, nič ďalej nerieši a začne pokojný dialóg.
Kvarteto bolo cítiť ženským spracovaním námetu. Sú veci, v ktorých by ste to boli nasmerovali inak, keby ste mali tú moc?
Mňa presne ten ženský pohľad zaujímal. Pravdaže viem, ako by som to urobil ja a tým tuším, ako by to urobil režisér - muž. Takto to bola oveľa zaujímavejšia skúsenosť - ako všetko, čo sa človek dozvie od niekoho druhého, možno odlišného. Pre mňa bol ten ženský pohľad veľmi dráždivý, a preto som ho nechal dôjsť do dôsledkov, až do záverečného vyzliekania. Aj keď to bola veľká hádka. Nakoniec sme našli kompromis - neukázal som všetko.
Mesiace skúšať podobnú hru sa zrejme dostane pod kožu, ale prečo ste vyzliekanie prežívali tak ťažko, keď ste to urobili aj v pražských ulicach pri upútavke na Kafkov Proces, a dokonca aj na Terenovej vernisáži došlo k striptízu?
Áno, ale na Terenovej vernisáži to bolo v rámci zábavy. Bol som tam aj so svojou manželkou a vypýtal som si dovolenie. Navyše som bol vyprovokovaný Danglárom, lebo jeho striptérka nebola ešte v tom 90-tom roku profesionálne zdatná. Ale to prvé vyzliekanie bolo naozaj v Kafkovom procese. A to tiež, mimochodom, vymyslela Zita, keď sa prišla pozrieť na skúšku. To už bolo dávno. Bola to iná situácia. Kvarteto je o inom. Je to taká dobrá hra, že nepotrebuje úplné vyzliekanie a nemusí celá dedina hovoriť o...
Čo je ľahšie ukázať - nahotu tela alebo nahotu duše?
Vyzliecť sa je len o miere hanblivosti, o schopnosti vedieť si to zdôvodniť. Ja sa skôr hanbím ukázať v živote naozajstný pocit. Hrám sa na ťažkého frajera, vykompenzujem si to akurát v divadle. Tam plačem, smejem sa, niečo cítim. To, čo by som chcel, mám v postavách.
Raz ste povedali, že máte najradšej, ked hráte nejakú postavu, ktorá má začiatok aj koniec. Ale kde je váš začiatok aj koniec?
V tom, čo práve robím. Herec má väčšinou aj vlastné začiatky a konce v postavách. Mohol by som mať aj významnejšie, smerodatné ciele. Jeden aj mám definovaný - zázemie. Moje zázemie, môj začiatok je rodina a žena, tí musia byť absolútne v poriadku. A konce mám v postavách. Stále uvažujem, kde končí postava a kde by mohla končiť moja, ale to nikdy neviem.
Veríte pri tom v osud?
Možno trochu som fatalista, ale to mám tiež pozostatok úlohy - Jakuba Fatalistu. Vtedy som uveril, že aj ja som fatalista. Zároveň som však teraz presvedčený, že som dosť silný na to, aby som svoje konce vedel ovplyvniť.
Tóno Popovič hovorieva, že Astorku naučil spievať on. Čo by vám povedala ponuka účinkovať v ďalších muzikáloch?
Je pravda, že mňa naučil spievať Tóno Popovič. Vydrel som to. A myslím, že Kabaretiér bola moja najlepšia postava, čo som urobil. Moment - okrem Valmonta. Hoci, pri Kabatiérovi som mal dve operácia menisku, pri Valmontovi zatiaľ ani jednu... (Smiech.)
No a ten muzikál?
Teraz mám pred sebou film, takže o tom neuvažujem.
Pred Kvartetom sa všade písalo o Astorke v New Yorku. Do Talianska ste išli ako záskok za Zednikoviča. A do New Yorku?
Áno, to som bol záskokár za Farkaša. (Boris Farkaš sa v tej dobe spamätával z operácie - pozn. red.) Takže ja mám naozaj rád starších kolegov, ktorí mi umožňujú cestovať po svete. (Smiech.)
Povedali ste, že New York je fantastické mesto, ktoré človeka strhne a vy ste sa nechali. Rád sa nechávate strhnúť?
No veď toto! Isteže rád, ale na to človek potrebuje veľa veľa zdravia. Potreboval by som sa nechať naklonovať. Jeden umelec, jeden zarábajúci, jeden dobrý manžel, a ďalší, ktorý sa môže nechať strhnúť... Keďže to tak nie je, a strhnúť sa aj tak niekedy nechám rád, nie vždy to dobre dopadne. Snažím sa brzdiť, ale nie vždy sa mi to darí.
Čo by ste ignorovali, do akej pozície by ste sa určite strhnúť nedali?
Už nikdy by som neurobil, čo som inak aj skúsil - nikdy by som sa nedal nahovoriť na moderovanie, konferovanie, prezentovanie kampaní. Mesiace som kvôli tomu nespával. Dnes som šťastný, že manželka začala pracovať a zarábať, a tým mi pomohla, aby som to kvôli rodine nemusel robiť. Takže som jej vďačný, že som o to slobodnejší. A prajem svojej žene veľa zdravia.
Hovoríte o slobode. Máte ešte sklony naviazať sa na niekoho tak, ako ste to prežili s Luknárom? Veď to bolo takmer manželstvo.
To je raz v živote, to sa už nedá. Prvý je prvý, druhý je druhý...(Smiech.)
Okrem Luknára máte však okolo seba stále plno kamarátov - Johanides, Teren. Dnes v tom paradoxne vystupuje ďalšie meno - Zita Furková.
Áno, lebo som pochopil, že Zita je výnimočný človek. Nehnevaj sa Zita, ale trochu mi pripomínaš moju mamu. Ona nedokáže sedieť a čakať, že niečo príde. Pri tejto svojej aktivite so sebou strhne strašne veľa ľudí. Aj mňa. To je to - ja som dva mesiace dovolenkoval, staral som sa o deti a viem, že Zita zatiaľ veľa robila, stretla milión ľudí, prečítala kvantum kníh, pripravovala sa na ďalšiu sezónu. Ja som Lev, u Levov svoje zohráva aj lenivosť, ale Zita ma vždy strhne, a už som "strhnutý". A ako sa tak na seba pozerám, fakt som trochu "strhnutý".
Čo sa týka ponúk, ktoré sú len o peniazoch, aká bola ponuka zahrať si v seriáli Silvánovci?
Normálne som mal deti a ženu na materskej dovolenke. Bol to prvý seriál, do ktorého som vkročil a bola to otázka peňazí. Ale teším sa, že som sa tam zoznámil s ľuďmi ako Karol Spišák, Marián Labuda. Ukázali sa mi v úplne inom svetle.
To bolo o peniazoch, ale Semjanov film Na krásnom modrom Dunaji bol o vašom životnom pocite. Ako dnes tento film, ktorý označovali, že je určený pre úzky okruh Bratislavčanov a vašich kamarátov, vnímate?
Vtedy som si myslel, že čítam najlepší scenár. Aj keď som videl výsledok, tak som si to chvíľu myslel. Ale len chvíľu. Mali sme premiéru v Prahe, kde tomu nikto nerozumel a bol to hrozný zážitok. Ten film mal veľa nedostatkov - bol v nesprávnom čase v nesprávnej dramaturgii nesprávne zostrihaný. Zhodou okolností ma však nedávno v Banskej Bystrici potešilo, keď som vošiel do miestnej diskotéky, a zistil som, že si ma práve z tohto filmu pamätajú. Vraj si ho berú na žúry. Je to úzko špecifický mestský film, ale zrejme dodnes žije. Potom musí mať nejakú hodnotu.
Vaša postava Video-Urbana v Rivers of Babylon bola o inom. Na rozdiel od knihy ju vo filme nechali umrieť, ale je v pláne pokračovať v ďalšom dieli. Čo keď vás vzkriesia?
Ja neviem. Bratislavská mafia je niekde inde. Dnes sú tí bývalí malí veksláci bohatými podnikateľmi. Mafia je pred tým, čo si my myslíme, že robia, o krok vpredu. Ja neviem, či to niekoho zaujíma...
Asi áno, veď len nedávno odpremiérovali Vadí nevadí, kde majú herci tiež mafiánske masky. Aj vy ste tam hrali...
Ale to nemalo s realitou nič spoločné. To bola mystifikácia.
Čím okrem dobrého vína nepohrdnete?
Rád mám aj dobré jedlo, absolútne najlepšie u nás varí Laco Teren (Normálne je Laco Teren maliar - pozn. red.). To je najlepší kuchár, lebo on miluje to, čo robí. Neviem, či ho mám chváliť, lebo si to nezaslúži - strašne ma ohovára.
Prečo?
Lebo som bol kúpiť víno a s tou päťlitrovou fľašou Silvánu som sa šmykol a rozbil ho. Strašne som sa zľakol, čo na to povie Laco, že ma zabije. Nezabil ma, ale hrozné je, že má takých príhod o mne ešte viacej. Takže aj Luknár varí veľmi dobre.
24. júla ste sa vraj začudovali, keď vám rodina blahoželala na Vladimíra k meninám. Viac sa cítite byť Adym, čo?
Vladko ma totiž volá len moja mama. Zvyšná rodina mi hovorí Masox a všetci ostatní len Ady.
Prečo Ady?
Lebo v pionierskom tábore volali brata Adama Ady. A mňa ušaté embryo. Nevedel som, čo to je, tak som plakal, a preto ma na príkaz pionierskeho vedúceho začali volať mladý Ady. To mi zostalo.
Aký je rozdiel medzi Vladkom a Adym Hajdu?
Nó, Vladko je niekto úplne iný ako Ady. Vladko je štvrtý, rozmaznaný synček, ktorý mal vždy všetko, čo chcel, všetci mu museli pomáhať. Ady musí všetko dosiahnuť sám.
NAJ
Čo by ste najradšej robili, keby ste neboli hercom?
Bol by som režisér a trápil by som hercov.
Čo by ste si najradšej zahrali, keby ste si mohli vybrať čokoľvek?
Ja to nechám na Zitu.
Z čoho prežívate najväčší smútok?
Keď sa dám na niečo nahovoriť. Hovorím o zlej komercii.
A v kom alebo v čom vidíte najväčšieho nepriateľa?
V sebe samom. Sám seba musím presviedčať vo svojej lenivosti. Sám sa musím nahovoriť, aby som išiel niečo urobiť. Nemám to v sebe samozrejmé, mne sa vlastne nechce. To je môj nepriateľ vo mne.
Aký bol váš najzúfalejší čin?
To, že som konferoval, moderoval a nechal sa nahovoriť, že môžem byť chvíľu aj kaskadérom.
Pri akej činnosti sa najčastejšie prichytíte?
Že o sebe pochybujem.
Aká viera je podľa vás najoptimálnejšia?
Taká neexistuje.
Najsmiešnejšie vám je čo?
Ja. Hlavne, keď mi ľudia rozprávajú, čo všetko som vyviedol.
Autor: Kata Račková
