Veľká Británia, Cambridge, 1935. Prvý raz sa stretávajú geniálny vynálezca sebareprodukujúceho sa automatu, miláčik žien John von Neumann, ktorý zbožňuje pikantné historky a spoločenské večierky, a nemenej geniálny, ale zakríknutý Alan Turing s neudržiavanými nechtami, ktorý chce zostrojiť umelý mozog a neskôr pomôže svojím šifrovacím umením spojencom vyhrať vojnu. Z tejto udalosti by možno Mary Shellyová vyťažila štvrtý variant Frankensteina. Chemik Peter Coveney a novinár Roger Highfield však stretnutím dvoch mužov, ktorí položili základy výpočtovej techniky, začali putovanie za hľadaním poriadku v chaotickom svete.
Von Neumann a Turing sú všadeprítomnými sprievodcami po 400-stranovej knihe, pretože sa podľa autorov stali zásadnými postavami pre vedu o komplexite. „Stratégia zháňania potravy mravcov, konvektívne obrazce, tvoriace sa v zahrievanej nádobe s olejom, aj nepravidelný tlkot ľudského srdca patria k množstvu komplexných systémov, ktoré by nebolo možné simulovať bez číslicového počítača,“ píšu.
Autorom prekáža, že svet je rozobratý na gény a atómy a rozškatuľkovaný na tisícky neprepojených vedeckých odborov, preto sa čoraz viac vzďaľuje ich pochopeniu. Nepopierajú dôležitosť hľadania jednoduchých riešení a rozoberania (redukcie) všetkého na najmenšie čiastočky. Súčasne však považujú víziu sveta, ktorú vytvorila „redukcionistická“ veda, za chladnú a osamelú. Tento strohý svetový názor prakticky oddelil vedu od zvyšku ľudskej kultúry, tvrdia. A pretože odmietajú žiť v takomto chladnom svete, snažia sa novo rozmýšľať o kolektívnom správaní atómov a molekúl v živých aj neživých organizmoch, neurónov v mozgu alebo bitov v počítači.
Preto hľadajú a testujú jeden argument za druhým, citujú a komentujú rad za radom stovky vedeckých prác, vysvetľujú princíp mnohých záhadných prístrojov, dejov a systémov, ako je bruselátor (spojený s mestom pôsobenia ich inšpirátora Ilyu Prigogina), fuzzy logika, podivný atraktor, molekulárne počítače, neurónové siete alebo fraktály (prvý ich „polapil“ a opísal v roku 1975 Poliak Benoit Mandelbrodt). Ako pod čiarou poznamenal František Slanina, ktorý obohatil knihu okrem vynikajúceho prekladu aj ďalšími postrehmi, Mandelbrodt svojho času utiekol z Poľska včas, aby neskončil v plynovej komore.
Typický bol aj osud Belousovovej-Žabotinského reakcie, lebo Belousov si pred polstoročím tiež užil svoje, keď sa snažil presvedčiť sovietsky vedecký establišment, že narazil na niečo neuveriteľne zaujímavé, čo sa zdalo potvrdením samoorganizácie hmoty v stave ďaleko od rovnováhy. Mimochodom, živý systém musí sám seba udržiavať práve v nerovnovážnom stave, lebo rovnováha z biologického hľadiska rovná sa smrť. Alan Turing dosiahol svoju „rovnováhu“ v júni 1954, keď nemal ani 42 rokov. Otrávil sa kyanidom, lebo nevydržal tlak okolia pre svoju homosexuálnu orientáciu – povojnová Británia homosexualitu netolerovala, a tak prišla o jedného z najväčších mužov.
Aj náš mozog je, našťastie, stále v nerovnovážnom, chaotickom stave. Odohráva sa v ňom súčasne množstvo dejov. Niektoré sú v porovnaní s modernými počítačmi archaické; napríklad neuróny si vymieňajú signály miliónkrát pomalšie ako medené počítačové drôty. A tak sa ani niet čo čudovať, že to nie je náš mozog, ale počítač, ktorý sa lepšie vyzná v jednotlivých dejoch chaotického sveta. Napríklad Per Bak z Brookhavenu pomocou počítačových simulácií pieskových kôp dokázal, že jedno jediné zrniečko môže spustiť lavínu. Počítač teda zistil, obrazne povedané, kedy a ako povestná posledná slamka zlomí ťave chrbát.
Náš mozog však zatiaľ nemá dôstojnú umelú konkurenciu, práve pokiaľ ide o komplexitu úloh, ktoré musí každý deň riešiť. Neostáva asi iné, ako spolu s autormi dúfať, že možno rozlúštenie tajomstva mozgu prinesie aj rozlúštenie tajomstva komplexity.
