V najväčšom juhoafrickom zbernom centre Lindela pri Johannesburgu čaká na deportáciu vyše 20-tisíc ilegálnych prisťahovalcov. FOTO PRE SME - ROMAN LIPTÁK
enskej polarizácie. Ilegálni prisťahovalci.
Mnohí z nich, ako Newboy Sibanda (41) zo Zimbabwe, utiekli do Južnej Afriky pred hladomorom alebo občianskou vojnou, kým iní, ako Boris Atanassov (27) z Bulharska, sú klasickí ekonomickí migranti, ktorí tu hľadajú lepší život. Až na malé výnimky ho tu našli takmer všetci.
Hoci legálni imigranti a azylanti z odhadovaných desiatich miliónov prisťahovalcov tvoria len mizivé percento, juhoafrický týždenník Financial Mail im všetkým pripisuje všeobecne nižšiu nezamestnanosť a vyššiu životnú úroveň, než akej sa tešia juhoafrickí černosi aj desať rokov po páde apartheidu.
„Máloktorí prisťahovalci z rovníkovej Afriky žijú v tradičných černošských getách,“ všíma si Financial Mail. Napríklad niekdajšiu belošskú štvrť Hillbrow v Johannesburgu dnes obývajú Nigérijčania, kým susedné predmestie Yeoville postupne zapĺňajú imigranti zo Zimbabwe. O Kensington sa, naopak, delia Číňania s Bulharmi.
Prisťahovalcov, hoci aj ilegálnych, otvorene uprednostňujú aj juhoafrickí zamestnávatelia. Záhradníci z Malawi, slúžky zo Zimbabwe a údržbári z Mozambiku sa podľa denníka Business Day v juhoafrických belošských predmestiach preslávili ako spoľahlivejší a lacnejší zamestnanci než domáci černosi.
Belošskí podnikatelia si u černochov, ktorí prešli iným ako apartheidovým vzdelávacím systémom, často pochvaľujú vyššiu odbornosť. „Chýba im aj v postapartheidovej ére rozšírená arogancia juhoafrických černochov,“ povedal denníku nemenovaný zamestnávateľ.
Celkom opačný názor na prisťahovalcov, najmä zo subsaharskej Afriky, majú domorodci. Od roku 1996, keď amnestia vtedajšieho prezidenta Nelsona Mandelu tisícom ilegálnych osôb umožnila legalizáciu pobytu, v uliciach juhoafrických miest dochádza k násilným stretnutiam medzi pouličnými predavačmi a taxikármi rôznych národností.
Xenofóbia zďaleka nie je výsadou týchto profesií. Stránky juhoafrickej tlače denne zapĺňajú prípady policajnej brutality, ktorá sa podľa opisu mohla uskutočniť za apartheidu. Napríklad cudzinecká polícia podľa správy Juhoafrickej komisie pre ľudské práva (SAHRC) bežne deportuje aj imigrantov, ktorým bol udelený politický azyl.
Samotné deportácie komisii pripomínajú „nacistické transporty do koncentračných táborov“. V zberných centrách, kde sa vraj s prisťahovalcami zaobchádza „ako s dobytkom“, ich už niekoľko zahynulo „za neobjasnených okolností“. V centrách paradoxne končia aj juhoafrickí černosi bez dokladov.
Juhoafrické ministerstvo vnútra, ktoré za najväčší problém rezortu považuje práve ilegálne prisťahovalectvo, si deportácie nežiaducich osôb v hermeticky uzavretých nákladných vagónoch nevie vynachváliť z úsporných dôvodov. V budúcnosti mieni viac investovať len do ochrany štátnych hraníc.
Tie s Mozambikom okrem elektrického plota chráni Krugerov národný park, kde zúfalých utečencov cestou do Južnej Afriky neraz zožerú hladné šelmy. Na hraniciach so Zimbabwe vyrastá mohutný plot na spôsob železnej opony. Ďalší s juhoafrickou pomocou pozdĺž svojich hraníc so Zimbabwe stavia Botswana.
Autor: Roman Lipták, Johannesburg pre SME
