hakespearovské slávnosti sa tento rok stal Hamletom. Hral v Díky za každé nové ráno a v Návrate idiota ho len o kus minul Český lev. Jiří Langmajer.

Už druhé leto hráte cez prázdniny Shakespeara. Je to váš spôsob odpočinku?
Je to môj veľmi tvrdý spôsob obživy.
Dá sa vôbec uživiť divadlom?
Týmto áno. Normálne nie. Vo svojom divadle v Prahe beriem za mesiac toľko, čo tu za dve predstavenia. Ale nerobím to pre zárobok. Keď mi vlani ponúkol Martin Huba postavu Edgara v Kráľovi Learovi a povedal, že je to druhá najťažšia úloha, a preto chce, aby som to hral ja - nemohol som od šťastia spať. To sa proste neodmieta. Rovnako sa neodmieta, keď vám v tridsiatich siedmich rokoch ponúknu Hamleta. Boli to dva roky zabité prázdniny, ale o mňa nejde. Skôr ich mali pokazené moje deti.
Ako ich strávili vaše dve dcéry?
Pred rokom sa mi podarilo postaviť malý domček za Prahou, tak boli tam.
S Hamletom ste sa už raz stretli, keď ste ako šialený herec Keržencev deklamovali úryvky jeho textu v hre podľa Leonida Andrejevova Úbohý vrah. Zatúžili ste vtedy zahrať si ho celého?
Prišiel presne o rok. Mal som s Keržencevom toľko problémov, že som nemyslel na nič iné. Hamlet ma začal brať za srdce až v priebehu hrania. Predtým som po ňom nikdy netúžil, nemal som tú ctižiadosť. Odrazu sa však do mňa akosi zarýpol. Shakespeare začal svojím prštekom vŕtať v mojich hereckých vnútornostiach až som sa pristihol, že naňho intenzívne myslím. Hovoril som si, že ho sotva dostanem. V Prahe ho sporadicky uvádzajú rôzne divadlá, ale bohužiaľ, väčšinou s neveľkým úspechom. V istej chvíli sa však ozvali chalani z agentúry Schok, že by na mne chceli postaviť jeden ročník Letných shakespearovských slávností, a potom sa už všetko odvíjalo akosi samovoľne...
Keržencev bol schizofrenik, Caligula tiež. O blížencoch, ktorým ste aj vy, astrológovia tvrdia, že sú rozpoltení. Nepoškodzujú tieto postavy vašu psychiku?
Mňa nie. Skôr tých, čo so mnou žijú.
Takto presne si to uvedomujete?
Samozrejme, že si to uvedomujem, ale nemôžem s tým nič robiť a ani s tým nič nerobím, pretože mi rozpoltenosť a rozháranosť pomáhajú v práci. Mám s tým problémy v tom, že neviem oddychovať. Skoro vôbec nespím.
Dá sa tak žiť?
Zatiaľ áno.
Nezávidia vám kolegovia vaše postavy? Ste obľúbený?
Myslím, že nie som príliš obľúbený. Neviem, či kvôli postavám, alebo skôr kvôli tomu, ako sa správam.
Správate sa nemožne?
Veľakrát. Často som sa pýtal svojho otca, prečo nemá kamaráta. Teraz som to pochopil, som trochu po ňom. Som sebec a k tomu dosť ctižiadostivý. Keď na niečom pracujem, niežeby som išiel cez mŕtvoly, ale snažím sa to robiť čo najlepšie, a keď to niekto iný nerobí rovnako, teda s plným nasadením, som veľmi netrpezlivý. Dávam to zreteľne najavo. Keď som na javisku, stane sa, že začnem kolegov režírovať, a to ich, prirodzene, štve. Pri práci si neberiem servítky. Nie každý dokáže oddeliť prácu od súkromia, takže mnohí kolegovia ma v láske nemajú. Nie som diplomat.
Neprekáža to režisérom?
Ako ktorým. Martinovi Hubovi určite nie. Konvenuje mi tým, že pracuje spôsobom, akým by som si prial, aby pracovali všetci - na tisíc percent. Presne vie, čo chce, a dokáže to aj vysvetliť. Ťažko by sa podarilo niekomu inému presvedčiť ma, aby som v Kráľovi Learovi vyvádzal veci, ktoré tam vyvádzam. Scéna s Třískovou a mojou nahotou je dnes veľmi slávna. Napriek tomu, že v nej krepčia dvaja vyzlečení chlapi s tridsaťročným vekovým rozdielom , nikoho nepohoršuje, pretože je dobre vymyslená.
Ako na vás reagovala režisérka Hamleta - Lucie Bělohradská?
Je to moja štvrtá inscenácia v jej réžii. Doteraz som jej so svojou povahou tiež neprekážal, ale v Hamletovi sme sa príliš nezhodli. Mali sme odlišné predstavy. Bol to veľký boj, ktorý vyústil do niečoho, čo teraz hrám. Bolo to bolestné zrenie, už by som to nechcel zažiť znovu.
Kostýmy v Hamletovi pripomínajú film Matrix. Cítite sa v nich dobre?
Nesúhlasím s nimi. Vizuálna modernizácia je pre mňa v tomto titule kontraproduktívna. Naučil som sa však v tom hrať. Mám čierne nohavice a čierne tričko, tým nemôžem nič pokaziť. Pani režisérka to tak chcela, ja som profesionál a hrám, ako sa odo mňa očakáva. Bol však pre mňa ťažký oriešok prehltnúť to.
Vaše dcéry videli tieto dve predstavenia?
Nie. Menšia je ešte veľmi malá a staršej na to zatiaľ akosi neostal čas. Nedávno urobila Česká televízia záznam Leara, tak si ho môže pozrieť kedykoľvek. Terezka má 14 rokov a veľmi sa teší na Hamleta, pretože v ňom hrá Honza Teplý, ktorý je odo mňa o desať rokov mladší.
Nie je ťažké pozorovať mladých konkurentov?
To teda je! Na Caligulovi bola Terezka dokonca trikrát. Nie kvôli mne, ale kvôli nemu. Z vreckového mu kúpila aj kyticu za 120 korún. Bolí to, ale čo mám robiť?
Keď vás kritizuje niekto, koho názor si vážite, ako to znášate?
Keď mu na mne záleží, nekritizuje ma, ale chce mi pomôcť.
Prijímate rady?
Rady áno, kritiku nie.
Okrem toho všade zomierate. Ako Amadea vás zakaždým hodia do voza s mŕtvolami. Predstavujete si vlastnú smrť?
Bojím sa smrti.
Bojíte sa umierania, alebo toho, čo je po smrti?
Nikto nevie, čo je po smrti. O tom je jeden z Hamletovych monológov.
Hamlet hovorí aj o tom, že človek by pokojne a dobrovoľne skoncoval so všetkým, nebrzdí ho pud k životu, ale strach, že by to mohol byť omyl, ktorý po smrti oľutuje...
Až takto o tom nepremýšľam. V každom prípade by som sa nerád zabil v aute, na ktorom dennodenne jazdím ako blázon. Prestal som so skákaním na padáku. Nedávno, v deň mojich narodenín, sa zabil môj kamarát, fotograf Petr Škvrně. Konečne som sa začal báť smrti.
Väčšina vašich hrdinov bojuje medzi rozumom a citom. Príliš sa im to nevypláca, a tak trpia. Čo viac ovplyvňuje vaše prežívanie?
City.
Na javisku sú vaši hrdinovia poznačení absenciou lásky a preto ničia. Čo myslíte, čo to robí s divákmi, ktorí s podobnou náložou prídu domov?
Neviem, kto si čo myslí, môžem si len priať, aby si mysleli to, čo by som im chcel povedať. Bol by som rád, aby ľudia odchádzali z divadla nie ako od televízie Nova alebo Joj, kde vzhliadli nejakú kravinu, po ktorej ostáva iba totálne nič. Tešil by som sa, keby si po divadlenom predstavení pamätali aspoň jednu vetu, situáciu, ktorá im buď pripomenie niečo, čo sami zažili, alebo ich upozorní, že ak sa budú správať ako postava, ktorú hrám, tak by to nemuselo dopadnúť dobre. Raz mi jeden kamarát po tom, čo videl Oidipa, povedal: „Ty vole, já sem byl skoro týden hodný!" To už je jedno v akom slova zmyle - či prestal chodiť za ženami alebo do krčmy, ale proste ho to nejakým spôsobom zasiahlo a začal spytovať samého seba.
Pôsobí na vás vaša práca tak, že ste dobrý?
Moja práca ma pohlcuje a ovláda. V určitých chvíľach v roku sa správam presne ako moja postava, ktorú práve skúšam - okrem toho, že by som niekoho vraždil, samozrejme. Je veľmi ťažké dopracovať sa k niečomu, čo sa vôbec dá začať pred ľuďmi hrať. Hystéria hľadania trvá aj dva-tri mesiace a je naozaj šialená. Pri skúšaní púšťam postavu cez seba, prelínam sa s ňou, stávam sa ňou a dostávam sa do takej vrtule, že nie som schopný normálne komunikovať. Ľudia, čo ma majú radi, musia so mnou prežívať strašné veci.
Ako to komentuje vaša manželka?
Nič nekomentuje, moja žena ma pozná už veľa rokov... Počas skúšok som v ateliéri a doma ma ani nepoznajú.
To je dosť drsné.
Je, ale takto je to pravdivé.
Asi vám to stojí za to...
Tak nejak. O Sofoklovom Oidopovi sa napríklad hovorí, že málokedy sa ho podarí naštudovať tak, aby bol divácky úspešný, ale tých, čo na ňom pracujú, istotne povznesie. Potvrdilo sa mi to. Práca na tých veršoch bola oplodňujúca viac ako samotné hranie. Moja práca ma stále núti vzdelávať sa, vstrebávať do seba múdre slová, ktoré napísali múdri ľudia. A tým ma pomaličky azda aj zušľachťuje, a teda zo mňa robí lepšieho človeka.
Napriek tomu bývate dosť expresívny. V jednom rozhovore ste tvrdili, že niektorí herci hrajú s prstom v zadku. Čo ste mali na mysli?
Niekedy poviem do rozhovoru vety, ktoré by som normálne nevyslovil, pretože by na to nebol dôvod. Pri niektorých novinároch ten dôvod vzniká. Asi som mal na mysli to, že poznám kolegov, ktorí dokážu odohrať veľkú úlohu a ani sa pri tom nespotia, čo jednoducho nie je možné. Ich osobný citový výdaj je absolútne minimálny.
Vaše úlohy akosi samé vyzývajú k pátosu. Ako to robíte, že nepoučujete?
Paradoxne mám k pátosu a k poučovaniu veľmi blízko. Možno sa mi darí vyvarovať sa takýmto veciam práve tým, že svoje úlohy naplno prežijem. Expresia a kŕč vás zbavia toho, aby vás mohol niekto podozrievať z akéhokoľvek poučovania.
Ste patetický vo vzťahoch?
Keď prídem domov, veľa pátosu v sebe nemám. Nie je to preň správne miesto.
Už ste, napríklad, aj vyčerpaný?
Veľké množstvo energie, čo človek zo seba musí ľuďom dať, málokedy dostane naspäť. Výdaj je tak obrovský, že diváci v tom lepšom prípade odídu aspoň poloplní nejakých dojmov, a herec ostáva v zákulisí vycucnutý ako vyfúknuté ležadlo. Nemá z koho načerpať energiu naspäť, iba ak zo ženy. Preto mnohí chodia aj po krčmách...
Kedysi ste sa priatelili s Michalom Suchánkom, ktorý teraz robí pre televíziu Nova známe Tele Tele. U nás ho uvádza Joj. Vtedy ste vraj chceli vytvoriť komickú dvojicu. Prišiel vo vašom živote nejaký zlom, že sa lepšie cítite v dramatických úlohách?
Keď sme takto blbli, mali sme asi osemnásť. Naše cesty sa po 23. roku rozdelili. Začal som hrať divadlo a je normálne, že každý z nás pokračoval vo vlastnom vývoji. To, čo teraz robia s Geňom (Richardom Genzerom - pozn. red.), sme sa v podstate kedysi dávno snažili robiť spolu. Asi som pre nich nebol tým správnym sparingpartnerom.
Viackrát ste o sebe hovorili, že ste rozporný, stále vás niečo zožiera, máte svoje besy.
No áno. Sú tu asi preto, aby som mohol hrať.
Je to niečo konkrétne? Strach z prázdnoty, alebo čo to je? Viete to pomenovať?
Svojou prácou som až chorobne posadnutý. Ženie ma hlavne to, že chcem byť čo najautentickejší. Chcem sa v tej chvíli stať svojou postavou, aby ľudia prežívali so mnou to, čo prežívam ja. Chcem sa dopátrať k tomu, akým spôsobom môžem docieliť, aby som ľudí rozplakal a rozosmial. Predtým som bol hrozne kŕčovitý. Príliš som na to tlačil, ale po tých rokoch, čo hrám, som si konečne uvedomil, že menej je veľakrát viac. Na druhej strane, ako hovorí prekladateľ Martin Hilský, Hamlet sa musí hrať ako o život. Tak to je. Neviem, kde sa to vo mne berie. Nie je to ctižiadosť byť najlepším alebo slávným, to vôbec nie, ale byť pravdivým. Mám ambíciu v divadelnej práci, na javisku - byť nenahraditeľným.
Dokážete byť aj v súkromí nenahraditeľným?
To sa opýtajte žien, ktoré sú okolo mňa.
Je ich mnoho?
Svojím spôsobom áno, pretože mám dve dcéry. Na to, ako vyzerám a ako sa správam, sú ku mne mimoriadne dobré. Neviem, čím som si to zaslúžil, že mám na ženy také veľké šťastie - od tých malých až po tie najstaršie.
A muži?
No, u mužov je to horšie. Pekne sa ku mne správajú muži, ktorí sú odo mňa o 10 - 20 rokov starší. Bližšie, kamarátske vzťahy mám so staršími chlapmi. Potom mám mladších kolegov, ktorých mám radšej ja, ako oni mňa. Je to logické, lebo keď je človek mladý, tak niektoré vzťahy príliš neprežíva. Medzi rovesníkmi mám naozaj minimum kamarátov.
Nie je to tak, že s rovesnímki prežívate istú mužskú rivalitu?
Príliš nad tým nepremýšľam. Nechcem si tým kaziť životný čas ani náladu. Keď si s niekým nerozumiem, nič na tom nezmením. Potrebujem si s ním porozumieť na scéne, nie v zákulisí. Nie je to úplne ideálne, ale nedá sa s tým nič robiť.
Ste šťastný muž?
Koncom júna, pred prvou verejnou generálkou Hamleta som sa ocitol vo svojom ateliéri v Prahe v úplne zúfalom psychickom stave. Práve preto, že sme sa s pani režisérkou nezhodli. Nedôveroval som scéne. Vtedy mi zavolal Martin Huba, ktorý iba z môjho oslovenia vytušil, že mi je zle a povedal mi: „Prečo si taký smutný? Čo to má znamenať? Buď šťastný, že ho hráš. To sa pošťastí len jednému zo stovky hercov. Buď rád, že mu aspoň trochu rozumieš a že večer môžeš vystúpiť na javisko." Takže, som šťastný, ale nie je to na mne príliš vidno.
Dokážete prežívať radosť naplno, keď ste stále nevyspatý a unavený?
Najväčšiu radosť mám, keď vidím, ako sa zračí z očí mojich detí. Je skutočná a láskyplná. Inak, aby som povedal pravdu, životná radosť ma nejako veľmi neberie. Samozrejme, že sa teším, keď skončí ťažké predstavenie a ľudia tlieskajú. Ide však skôr o príjemný pocit z predchádzajúceho vyčerpania, niekedy mi až vháňa slzy do očí a som precitlivelý. Mám radosť, keď sa ku mne pekne správajú ľudia, ktorých mám rád, keď si na mňa spomenie napríklad môj herecký brat Boris Rosner.
Rosner hrá v Úbohom vrahovi vášho staršieho partnera, ktorý na konci hovorí o prázdnote komediantského údelu. Často to takto herci cítia?
Teraz na to našťastie nemám čas. Je však pravda, že počas roka do toho hocikedy spadnem. Čím ďalej, tým mám väčšie problémy s tým, aby som sa ubránil depresiám a stavom, keď si pripadám úplne k ničomu. Opantávajú ma stavy totálnej malomyseľnosti, keď sa mi zdá, že moja práca nemá žiaden zmysel, je natoľko pominuteľná a neuchopiteľná, až mám pocit, že vôbec nič neviem. Možno preto mám práve takéto pracovné tempo. Musím mať stále roztočené kolesá, aby som nestihol do týchto stavov upadať.
V čom sa nenecháte spochybniť, že naozaj viete?
Viem milovať. To je možno jedna zo schopností, ktorými ma Pán Boh obdaril. Dokážem tento cit zo seba dostať napovrch. Láska je jednoducho tá najdôležitejšia. Pre mňa určite.

Kto je to
Jiří Langmajer (37) patrí v Čechách medzi výrazné herecké talenty. Uznanie získal v divadelných postavách Peera Gynta, Platonova, Oidipa, Amadea Mozarta alebo Antona Ignatieviča Kerženceva - šialeného herca, ktorého minulý rok videlo aj slovenské publikum v Kohoutovej inscenácii Úbohý vrah podľa poviedky Leonida Andrejeva. Za stvárnenie Camusovho Caligulu dostal najprestížnejšie divadelné ocenenie v ČR - cenu Thálie. Minulý rok stál počas Letných shakespearovských slavností po boku Jana Třísky v hre Kráľ Lear (rež. Martin Huba), tento rok stvárnil Hamleta (rež. Lucie Bělohradská). Je členom Divadla pod Palmovkou, hosťuje na mnohých pražských scénach. Za svoju filmovú postavu v snímke Návrad idiota bol nominovaný na cenu Český lev za najlepšie stvárnenie vedľajšej mužskej úlohy. Túto sezónu bude hrať v Prahe v divadelnej verzii retromuzikálu Rebeli svoju prvú úlohu otca. Plánuje nakrúcať film Milenci a vrahovia podľa Vladimíra Párala a snímku Post koitum. S hercom Borisom Ro:snerom sa pripravuje na naštudovanie modernej francúzskej hry Templár. Je ženatý, má dve dcéry - Terezu a Júliu.

Autor: TINA ČORNÁ / Foto: CTIBOR BACHRATÝ